Legendárna osobnosť českého prednášania poézie MIREK KOVAŘÍK zavíta zajtra do Bratislavy, >aby v Kafe Scherz ponúkol dvojhodinový recitál.
Nepokladáte sa za recitátora, ale za interpreta poézie. Je v tom rozdiel?
„V slove recitátor cítim čosi funkčne prísne zakódované, čo sa blíži k označeniu povolania ako prokurátor. Som interpret textov. Text je pre mňa partitúrou, ktorú musím zvládnuť. Je na mne, ako a čím ho oživím, kedy a v akej svojej životnej etape a čo zo stavu vlastnej mysle v ňom budem akcentovať.“
Prečo vás fascinuje poézia?
„V poézii cítim väčšiu odpútanosť, nezávislosť, ústretovosť voči svojmu svetu. Štruktúra prózy vyžaduje iné vnútorné nastavenie. Počujem to na súťažiach: tí, čo si vyberú prózu, cítia sa pred divákmi ako rozprávači, nezriedka i zabávači.“
Má prednes poézie v dnešnom svete šancu?
„Mediálny svet ponúka priamočiarejšie kódy imaginácie. Prednes pred publikom musia zasa prebojovať médiá, ktoré poéziu vyhnali.“
Ako si vyberáte básnikov na interpretáciu?
„Vyberal som si básnikov na zabývanie vlastnej duše – odvahou nového videnia, riskom povedať nekonvenčne svoje posolstvo.“
Koľko básní či hodín veršov máte v repertoári?
„Môj repertoár je obsiahnutý v časovej sume na päť - šesť hodín. Naspamäť reprodukujem okolo štvrť stovky básní Václava Hraběho, Ortenove Elégie, Znamenie moci Jana Zahradníčka, niekoľko dlhších textov z Holanových Príběhov, dlhé sekvencie Hrubínovej Jóbovej noci, plejádu beatnických textov, básne Josefa Kainara, texty Divišove a Blatného, Máchu… Sú však texty, ktoré sa nevyhnutne prepadajú do hlbín času, a teda aj mojej pamäti. To, čo je dlho nepoužité, sa v pamäti rozplynie, nemá sa o čo pocitovo oprieť.“
Používate nejaké pomôcky na zapamätanie si toľkých slov?
„Keď som sa učil naspamäť Kainara, gestikuloval som. Básňam dávam fyzickú podobu gestami. Svoje texty vidím z hľadiska interpretačnej podoby skôr ako psychofyzické artefakty než nejaké vytlačené slovné alebo hovorené celky. Môj Orten je smutne ústretový, akoby hľadal stále ruku na stisk, Ginsberga cítím vo vzrušene rozjímajúcom stave mysle, Holanove texty, tvrdo vygestikulované, blížia sa výzorom znakovej reči nepočujúcich.“
Viacerých autorov ste objavili, iných vrátili do povedomia. Mali ste s nimi osobný kontakt?
„Václav Hrabě bol len náhodný spoluúčinkujúci v mojich životných situáciách. To, čím ma oslovil, odohralo sa niekoľko mesiacov po jeho tragickej smrti. Z veľkých českých básnikov mi osud prihral troch Ivana Diviša, Jana Zábranu a Ivana Slavíka. S nimi som sa vídal a zažíval všetko to dobré i zlé okolo roku 1968 a neskôr.“
V čom je špecifický kovaříkovský spôsob podania poézie?
„Prežívať poéziu v tom najprirodzenejšom zmysle slova - hovoriť báseň, akoby som ju práve teraz písal. S eufóriou i pátosom, intímnym naladením alebo s neskrývanou radosťou i dojatím.“
Aký je váš postoj k autorskému čítaniu, ktoré sa teraz rozmáha v našich krajinách?
„Autorské čítanie je často spojené s komerčným zámerom – knižku, z ktorej autor číta, hneď možno ponúknuť prítomným so zľavou alebo venovaním. Autorský prednes je priamo úmerný osobnostným limitom – sú básnici, ktorí by sa mu mohli venovať profesionálne. Ďalší pochopili, že svoju poéziu môžu prednesom ozvláštniť. Tým môžu inšpirovať svojich interpretov. Mňa takto polemicky oslovil Ivan Diviš, ktorý vyžadoval presné dôrazy, ale aj patrične dlhé pauzy.“
Diskutabilná je otázka bývalých televíznych Nedeľných chvíľok poézie. V Česku túto tradíciu obnovili, na Slovensku nie.
„Nedeľné chvíľky poézie v totalitných desaťročiach poéziu devalvovali na stereotypne nanucovaný večerný zákusok. Rehabilitáciu básnického posolstva ako spoločenského artefaktu urobili pesničkári s poetickým nábojom svojich vystúpení. V novembri 1989 z tribún nezaznel jediný verš, pesničkári však slávili svoj veľký (a zaslúžený) triumf. Báseň je citlivý organizmus, ktorý nie je ľahké preniesť, a to nielen na obrazovku.“
Roky vyberáte do vysielania verše mladých autorov. Je takáto pomoc potrebná?
„Keby som si to nemyslel, to by som tých tridsaťpäť rokov, čo tak robím, musel vyškrtnúť, a čo by mi zo života zostalo? V rozhlase to robím už 15 rokov. S vedomím, že rátať s nejakou vďakou sa nedá. Uznanie autorov nemám zakalkulované do tejto služby. Ale bohato to vyvažuje iná kvalita - nepretržité obnovovanie imaginácie, odpútavanie balónov fantázie, vstup do ich vesmírov.“
Autor: Jarmila Planková (Autorka je publicistka)
