Aby zľahčil svoje nadávanie, vravel mi, že ak sa mi niečo nedarí vykonať preto, že mám málo síl, musím riadne zahrešiť a potom sa to určite podarí.
Vyskúšal som si jeho radu. Rozčuľoval som sa iba v duchu: „No čo, ty študovaný inteligent? Načo si chodil do školy, že nedokážeš odkrútiť starý hrdzavý šrajfík? Choď a skromne sa opýtaj suseda, ako to robí on, neštudovaný!“
Sused zobral hasák a tak ním zlisoval sedemnástku maticu, že sa rozpadla na dva kusy. Hasákom klepol na vytŕčajúci šrajfík, ten vypadol na zem a so slovami: „Hybaj do rici!“ – kopol ho bagančou, že letel desať metrov ďaleko. Rozosmialo ma to.
„Čo sa smeješ? Smrad hrdzavý sa zažere a myslí si, že mu to vydrží na celý život. Zbytečne by si sa k nemu modlíl, aby dobrovolne vylézol.“ Prepáčte, že citujem nevhodné výrazy starších, čo vychovali slušné deti, ktoré už taký slovník nepoužívajú.
Asi ich vychovávali tak ako môj otec mňa, keď bol pokojný: „Synku, všeličo očuješ ode mna aj od druhých, lebo uši máš na to, aby si očúval. Aj všeličo vidzíš, lebo oči máš na to, aby si vidzél. No hubu máš na to, aby si hovoril to, čo si v hlave premyslíš. Pamataj: čo ci z huby ráz vylecí, to už any Pán Boh nenacpe naspátek!“
marianminarik.blog.sme.sk
Autor: Marián Minárik-Častovský
