Súčasného ruského autora Jevgenija Griškovca považujú doma za nového Čechova. Narodil sa na Sibíri a do svojich hier, v ktorých aj hráva a režíruje ich, prenáša atmosféru jej nekonečnosti.
Veľkým obdivovateľom jeho poetiky je režisér József Czajlik, ktorý sa ako hosť ujal v Astorke réžie inscenácie jeho hry Zima z roku 1999. Hru našiel v maďarskom zborníku súčasnej svetovej drámy. Oslovila ho, podobne ako hra Ako som zjedol psa, na ktorej pracoval v minulosti.
„Griškovec píše o javoch okolo nás veľmi jednoducho, ale sviežo a súčasne. To, ako rozpráva a rozmýšľa o divadelných situáciách, je nové a inšpiratívne,“ tvrdí režisér. V Budapešti, kde pôsobí najaktívnejšie v divadle Stúdió K, sa okrem ruskej dramatiky často venuje aj poľskej. Dobre sa mu pracovalo so slovenským prekladom Zimy od Oľgy Ruppeldtovej-Andrášovej a s pomocou dramaturga Petra Pavlaca sa ponoril aj do pôvodnej verzie textu.
Príbeh je podľa režiséra zvláštny tým, aký je „nekonkrétne konkrétny“. Zoznámi nás s dvoma ruskými vojakmi, ktorí sa ocitnú v ďalekom sibírskom lese. Dostali špeciálnu úlohu a nevedia, či ide len o cvičenie. Čas plynie, zima je čoraz neznesiteľnejšia a okolo nich sa začínajú diať zvláštne veci. V ich predstavách sa zjavuje žena a postupne sa stáva súčasťou ich životov. „Hovorí sa, že zamrznutie je najkrajšia smrť, lebo prináša rôzne vízie. To dáva priestor pre divadelnú fantáziu,“ hovorí Czajlik v súvislosti so scénografickým riešením, na ktorom spolupracoval s Erikou Gadušovou.
S mladšou hereckou generáciou Astorky sa pozná ešte z vysokoškolských čias. Do hlavných úloh obsadil Mariána Miezgu a Lukáša Latináka, v úlohe ženy-Snehulienky sa predstaví Zita Furková.
