stala zásah do, ehm, sedacej časti tela guľkovou pištoľou?
No a v prvej línii učím fyziku. Dvere na triede sú zatvorené, je ticho. To je podozrivé. Zaradím teda najvyšší stupeň pohotovosti. Vyberiem papierovú vreckovku, položím na kľučku a opatrne otvorím dvere. (Minule bola kľučka opľutá.) Vojdem do triedy, žiaci ticho stoja, to neveští nič dobrého.
Pristúpim ku katedre a opatrne sa o ňu opriem. (Kolegyni minule povolili všetky skrutky, takže po jej dotyku sa stôl rozsypal.) Stôl je v poriadku. Žeby stolička? Pohrkám ňou - drží, skúšam sedaciu plochu - v pohode. (Pred týždňom mi na stoličku naliali Sprajt.) Nech sa stane čokoľvek, neprekvapí ma to, opakujem si v duchu a otváram pomaly triednu knihu. (Kolegyni do nej minule vložili živú dážďovku, chudera, dostala šok - myslím kolegyňu, nie dážďovku.)
A vtedy to príde. Posledná lavica v rade pri okne vzbĺkne. Decká vyskakujú, ozýva sa krik, piskot. Horľavina rozliata na lavici našťastie rýchlo dohorí. „Sú straty na životoch?“ pýtam sa a veľmi sa snažím, aby sa mi netriasol hlas. „Na životoch nie, iba na majetku,“ hlásia mi radostne. Takže autori ohníčka pôjdu po hodine za riaditeľom a už by mal byť pre dnešok pokoj.
„Chce niekto odpovedať?“ kladiem obligátnu otázku. Zodvihne sa Borisova ruka. Dostáva tému: Newtonove pohybové zákony a čo o nich vie. Zdá sa, že nič. Vyzvem ho, aby ich aspoň vymenoval. Začne: „Noó..., zákon vytrvalosti...“ Keď ho opravím, že snáď zotrvačnosti, vyhlási, že na nejakom slovíčku predsa nezáleží a vôbec, na také bifľovačky on nie je, a chce radšej niečo tvorivé.
Nadiktujem mu teda príklad. Úplne jednoduchý, stačí dosadiť do vzorca. Ale to by ho musel vedieť. Chcem, aby aspoň fyzikálne veličiny v príklade previedol na základné jednotky. S istotou napíše, že dve minúty rovná sa dvesto sekúnd. Keď sa mi ho nakoniec podarí presvedčiť, že to nie je celkom tak, opovržlivo precedí: „No, bóóóže, to musí každý vedieť, že minúta má šesťdesiat sekúnd? Veď všetko je na webe!“
Odchádza na miesto a keď prechádza okolo mňa, zlovestným hlasom ticho povie: „Viem, kde bývate, pani učiteľka. Len neviem, či tak vysoko dohodím...“
Boris zrejme zodpovedne posúdil svoje vrhačské schopnosti a došiel k záveru, že štvrté poschodie je nad jeho sily, a tak si vytýčil nižší cieľ: na druhý deň ráno sme na skle nášho auta našli rozplesnutých niekoľko vajíčok a pneumatika bola vypustená.
Autor: Kristína Antálková
