a akurát tento týždeň znovu vyplávala na povrch.
Eurokomisár Franco Frattini si berie od piatku mesiac neplateného voľna v komisii, pretože sa chce zúčastniť na talianskej volebnej kampani. Presnejšie povedané, rád by bol vicepremiérom a ministrom vnútra vo vláde Silvia Berlusconiho, pokiaľ ten zvíťazí v aprílových predčasných voľbách.
Ak sa Frattinimu splní jeho želanie, Taliansko bude musieť narýchlo poslať do Bruselu niekoho iného. Pokiaľ sa tak nestane, Frattini sa bude môcť vrátiť a nadviazať v bode, v ktorom predtým skončil.
Rovnaká situácia nastala naposledy vlani: o národnú funkciu sa neúspešne uchádzal Frattiniho kolega Louis Michel a deň po belgických parlamentných voľbách už zasa sedel naspäť v komisii.
Vtedy hovorca úniovej exekutívy na otázky o integrite takého prístupu lakonicky odpovedal, že to pravidlá komisie umožňujú a že „v živote niekedy nastane situácia, keď môžete len vyhrať, nech už je výsledok akýkoľvek.“
Iste, nastane, človek by sa ale nemal obhajovať najvyšším morálnym princípom, čo komisia robí. Jej členovia nesmú komentovať národnú politiku, pretože sú nadstranícki a ich vláda od nich nesmie nič chcieť, pretože komisári môžu hájiť len celoeurópske dobro.
Môžu sa z nich však na mesiac stať najzarytejší bojovníci národa a kritici Bruselu, a zo dňa na deň sa vrátiť, zase neutrálni ako ľalie, predstierajúc, že odskočenie do národnej politiky sa nekonalo.
