Riziko morálneho hazardu vzniká vždy aj vtedy, ak za nás nejaké riziko preberie štát. Ak štát povie, že podrží každého, kto sa ocitne bez práce na ulici, určite sa do tejto situácie dostane viac ľudí, než keby ich niekto pred týmito rizikami nechránil. Morálny hazard je problémom aj v dnešnej diskusii okolo regulovaného nájomného. Štát už niekoľkokrát jednoznačne (hoci potichu) povedal, že po nejakom dátume budú nájomníci ponechaní sami na seba. Kým však tento dátum nastal, niekto sa naľakal politických následkov a dátum posunul na neskôr. Predchádzajúca vláda sa pokúsila reguláciu zrušiť nenápadne, bez diskusie a analýzy. Vyzerá to tak, že ani nevedela, koľkých ľudí a v akej sociálnej situácii sa to dotkne. Schválenému dátumu preto uveril málokto. Ľudia neverili, že štát sa odváži poslať niekoho „na ulicu“, a teda bude musieť dereguláciu opäť posunúť. Dnes premiér Fico hovorí, že za jeho vlády deregulácia nebude, respektíve ak, tak len pre ľudí, ktorí si iné bývanie dokážu nájsť sami. Ďalej odsúva riešenie problému, ktorý môže štát stáť nemálo peňazí, ak bude musieť odškodniť právoplatných vlastníkov domov dlhodobo obmedzovaných pri užívaní ich majetku. Aj ľavicová politika by mala rátať s morálnym hazardom – kým štát nepovie jasne, kedy a ako prestane niesť zodpovednosť za bývanie ľudí v bytoch s regulovaným nájomným, nájomníci nebudú mať motiváciu hľadať si sami riešenie. Morálny hazard je aj v tom, že ak vlastníci reštituovaných domov raz vysúdia od štátu odškodnenie za obmedzenia, nebudú sa naň skladať dnešní ministri, ktorí problém neriešia, ale všetci občania.
Autor: Andrej Salner
