Posledným odsúdeným na smrť v Litve bol Boris Dekanidze, ruský Žid pôvodom z Gruzínska. V čiernosivom pruhovanom väzenskom mundúre, s vyholenou hlavou a rukami spútanými za chrbtom nijako nepripomínal chvastavého plejboja, ktorý vládol organizovanému zločinu vo Vilniuse začiatkom 90. rokov pod patronátom svojho otca, Georgija "Papa" Dekanidzeho. Pred popravnú čatu išiel s tvrdením, že je nevinný. Litovská polícia hovorí, že práve jeho poprava bola bodom obratu v jej boji proti ruskej mafii.Borisa Dekanidzeho odsúdili na smrť za to, že v októbri 1993 objednal vraždu novinára Vitasa Lingysa z novín Respublika, ktorý sa rozsiahle venoval Dekanidzeho mafiánskej skupine Vilniuská brigáda a ktorý vytvoril zvláštne oddelenie pre žurnalizmus o organizovanom zločine.
"Bol to politický proces," povedal litovskej štátnej televízii po tom, čo ho v decembri 1994 odsúdili. "Toto je jasný útok na židovského obchodníka."
Proces bol nepochybne politický, ale nie v tom zmysle, aký prezentoval Dekanidze. Litva, ležiaca medzi Ruskom a Západom a zahltená politickým, hospodárskym a hlavne právnym chaosom, aký sprevádzal transformáciu z komunizmu, bola prirodzeným kanálom pre pašerákov drog, zbraní a kradnutého tovaru, najmä strategických kovov. Tak ako ostatné pobaltské štáty, aj táto krajina priťahovala význačné množstvo ruských mafiánov s kontaktmi na komunity ruských emigrantov v Izraeli a v Brighton Beach v New Yorku.
V čase, keď Dekanidze objednal atentát na Lingysa, sa organizovaný zločin stal vážnou hrozbou pre mladý litovský štát. Nemecká tajná služba dokonca dostala tip, že najväčšia jadrová elektráreň Ignalina vo východnej Litve bude zbombardovaná, ak Borisa neprepustia. Vystopovala autora hrozby, jeho otca Georgija.
"Dospeli sme do kritického bodu," povedal litovský generálny prokurátor Arturas Palauskas. "Museli sme ukázať, kto vyhráva - mafia, alebo štát."
Varovanie
Dekanidzeho Vilniuská brigáda mala v čase najväčšieho rozmachu dvesto príslušníkov, prevažne mladých Poliakov a Rusov s kontaktmi na bývalú tajnú službu KGB. Väčšina ich príjmov pochádzala z pašovania nelegálnych zbraní a kovov ukradnutých v Rusku, hoci mali tiež širokú sieť vymáhania, ktorá vydierala miestne vilniuské podniky. "Majú dobré vysielačky, presne ako polícia," povedal Virginijus Gaivenis z Respubliky, ktorý nahradil zavraždeného Lingysa.
Gaivenis povedal, že Lingysa zavraždili pre články o Vilniuskej brigáde a jej operácii pašovania zbraní, ktoré sa dodávali z ruskej enklávy v Kaliningrade. "Všade mal dobré kontakty, vynikajúce zdroje informácií. Práve toho sa mafia bála. Opakovane ponúkali novinám veľké sumy peňazí, ale my sme odmietli. Tí, čo potiahli kohútik, vedeli veľmi dobre, že zabíjajú hlavného kriminálneho reportéra novín. Bolo to varovanie ostatným žurnalistom."
Lingys bol už len krôčik od toho, aby dokázal prepojenie medzi Vilniuskou brigádou a ruskou mafiou v New Yorku, ktorej šéfovali pôvodom Ukrajinci Semion Mogilevič a Viačeslav "Japončik" Ivankov. V dôsledku jeho smrti ostalo toto dielo nedokončené, ale je zaujímavé, že právnik, ktorý viedol Dekanidzeho odvolanie, Ze'ev Gordon z Tel Avivu, tiež zastupoval Mogileviča viac než desať rokov, rovnako ako ďalšie postavy v temnom svete rusko-ukrajinského obchodu s ropou.
Falošne obvinený?
Georgij Dekanidze tvrdil, že jeho syna falošne obvinili. Oni dvaja boli vraj len bystrí obchodníci, ktorí zarobili na predaji dreva na Západe. "Nie som žiaden mafiánsky krstný otec," povedal novinárom z Newsweeku, ruky mal pritom obťažkané zlatými reťazami a dvoma diamantovými prsteňmi, dvere mu strážili robustní muži a chodbu za nimi monitorovala kamera. "Som normálna osoba, nie diabol v čiernom."
Polícia však mala iný názor. Podobne ako na Slovensku a v iných postkomunistických štátoch, aj litovský štátny majetok sa pôvodne dražil v rámci "malej privatizácie". Dekanidzeho hrdlorezi zastrašovali každého, kto prišiel s ponukou, takže najlukratívnejšie majetky získali pre seba. Napríklad Georgij Dekanidze privatizoval Hotel Vilnius z 19. storočia v centre litovského hlavného mesta. Zbohatol tiež tým, že "presviedčal" riaditeľov štátnych spoločností, aby mu predali tovar prakticky zadarmo.
Borisa Dekanidzeho napokon usvedčili na základe svedectva jedného z jeho vrahov, Igora Achremova, ktorý sa stal "svedkom pre obžalobu", aby dokázal účasť svojho šéfa na zločine. Po jeho poprave sa Vilniuská brigáda rozložila, čiastočne pre ekonomické reformy, ktoré zúžili priestor na primitívne formy korupcie a zločinu, a čiastočne preto, že prísne národnostné zákony v celom Pobaltí bránili Rusom mať občianstvo alebo zaujímať významné štátne pozície. V roku 2004, keď polícia rozbila medzinárodný pašerácky gang pôsobiaci aj v Litve, zistili, že ho viedol bývalý príslušník Vilniuskej brigády Georgijus Kacas, ktorý podliehal skôr Mníchovu než Moskve.
Iróniou je, že polícia sústredená na hrozbu ruského organizovaného zločinu v 90. rokoch, umožnila domácim litovským skupinám vytvoriť si prepojenia hlavne na juhoamerických pašerákov drog. Litva je teraz významným zdrojom drog pre Európu a rovnaké hotely, ktoré kedysi vydražili zločinci ruského pôvodu ako Papa Dekanidze, momentálne financujú peniaze z kolumbijských kokaínových kšeftov.
Zdroje: "Nations hospitable to organized crime and terrorism," Library of Congress, October 2003; Paddy Rawlinson, "Russian organized crime and the Baltics: Assessing the threat", University of Sussex, 2001; Iva Navazelkis, "Lithuania: A killing and a crusade", Colombia Journalism Review, July 1995; Dorinda Elliott, "The Godfather of Vilnius", Newsweek, December 5, 1994.
Život fínskej prostitútky
Prostitúcia je vo Fínsku silne organizovaná aktivita, ktorej dominujú ruské a estónske mafiánske skupiny známe ako občak (spoločná pokladnica). V 90. rokoch tieto skupiny doslova zlikvidovali jednotlivých fínskych pasákov a založili systém "nájomných pasákov", ktorý sa rozšíril až do Švédska a podľa ktorého estónski a ruskí pasáci ovládali "stajne" žien privážaných na dobrovoľnej báze z Ruska a Pobaltia.
Pasáci, keďže museli odovzdať časť výnosov svojim mafiánskym ochrancom, tiež ťažili z rafinovanej operácie, ktorá im zabezpečovala reklamu, rezervácie, právne, bezpečnostné služby a vyberanie peňazí. Zákazníkov, ktorí napríklad zavolali na čísla inzerované v časopisoch pre pánov, prepojili na centralizované telefonické ústredie, ktoré malo prístup k databanke, ukazujúcej, ktoré prostitútky sú v tej chvíli k dispozícii v požadovanej oblasti. Operátor klienta navigoval, kam má ísť, a keď sa návšteva skončila, prostitútka informovala operátora, že je opäť voľná. Na konci dňa dostali pasáci aktuálny údaj o tom, koľko zákazníkov "obslúžilo" každé dievča a vybrali sumy, ktoré vzápätí preposlali na bankové účty v Estónsku alebo Rusku.
Územia definované občakmi sú prísne rešpektované a bránené. Gangové násilné incidenty bývajú namierené proti pasákom alebo prostitútkam, ktorí buď nevedeli, že pracujú na území inej organizácie, alebo tento fakt nerešpektovali.
Prípadov, keď boli ženy privezené do Fínska proti svojej vôli, alebo keď sa predávali mladistvé dievčatá, bolo len veľmi málo. Pre mafiánske skupiny prevádzkujúce tento obchod, predstavovali takéto ženy viac problémov než pozitív a Fíni, ktorí chceli maloleté dievčatá, mohli ľahko vycestovať do Ruska, kde možno detské a pubertálne prostitútky získať v rámci profesionálnych akcií.
Podľa účtovníctva zhabaného pri policajnej razii, na gang prostitúcie v oblasti Helsínk v roku 2001 mohla mať usilovná profesionálka od 20 do 27 zákazníkov denne. Mohla si podľa očakávania nechať tretinu až polovicu priemernej taxy 50 eur. Pri jednej akcii navštívilo 491 zákazníkov 5 bytov riadených fínskymi pasákmi pracujúcimi pre estónskeho zločineckého bossa. Z takmer 25-tisíc získaných eur šlo 16-tisíc organizácii a 8-tisíc piatim až ôsmim zúčastneným prostitútkam, ktoré si ich mali rozdeliť medzi sebou. Organizácia mala odhadom čistý zisk
16 500 eur mesačne, čo sa podľa polície rovná príjmu z drogovej operácie podobného rozsahu, no bez zákonného rizika (fínske súdy iba zriedka robia viac, než že by pokutovali pasákov, ktorých zatknú za sprostredkovanie prostitútok). Polícia odhaduje, že v Helsinkách existuje najmenej 50 až 60 takýchto prenajatých bytov, vyrábajúcich zisky z prostitúcie.
Kým zmluvy podpísané dievčatami v Rusku a Estónsku bývajú prísne dodržiavané v tom zmysle, že dievčatá sa dohodnú s organizáciou na dĺžke času, počas ktorého budú pre ňu pracovať, akékoľvek porušenie zo strany prostitútky - pokus o útek, nechuť pracovať - sa trestá krutým násilím. Menej vážne previnenia, ako napríklad neinformovanie pasáka o začiatku menštruácie, sa trestajú "pokutami", čo v tomto svete znamená lehotu, keď prostitútka musí pracovať zadarmo.
ZDROJ: Jari Leskinen "Organizované priekupníctvo a prostitúcia vo Fínsku", marec 2003, Fínsky vyšetrovací úrad. " / Organized pandering and prostitution in Finland," March 2003, Finland Bureau of Investigation.
(tn)
