Herečka Zuza Cigánová debutovala pred štyrmi rokmi prózou K+K alebo naša etuda a bolo to neobyčajné prekvapenie, lebo nešlo o nejaké divadelné spomienky, ale o experimentálnu prózu, kde sa odohráva celkom iný než javiskový život. Rozvinula tu príbeh muža a ženy, bývalých spolužiakov, ktorí sa po rokoch stretnú, a vzíde z toho zaujímavý, no neriešiteľný konflikt. Už tu upútala nezvyčajnou kompozičnou technikou.
Ani Cigánovej druhá kniha, Šampanské, káva, pivo, v ničom nezaostáva za debutom, naopak, prináša nové experimenty, aké sa v slovenskej próze doteraz nevyskytli.
Jej dej je rozdelený na tri časti, ktoré zároveň charakterizujú tri spoločenské vrstvy, kde sa píjavajú nápoje uvedené v názve knihy. V prvej sa opisuje stretnutie blízkych ľudí u pani Zity, ktorá sa tomu veľmi teší. Autorka nám povie aspoň toľko, že okrem Zity je tam Ján, Eva a ďalší Ján, malý chlapec, no z celej tejto rozprávačskej mäteže nie je spočiatku jasné, kto je kto, lebo v Cigánovej próze niet tradičných dialógov, ale chrlenie viet, účinne znásobované navyše na začiatku každej vety spojkou A.
Z neprehľadnej haravary pomaly vysvitne, že medzi Zitou a jej manželom-frajerkárom sú narušené vzťahy; napriek priduplúvanému heslu, že „rodina je miesto, kde sa udeľuje radosť“, čo má zasa potvrdzovať náznak ľúbostného vzťahu medzi Evičkou a Janom.
Najvydarenejšia je kapitola Káva. Čas a miesto nám autorka spochybnila otázkou „A sme celkom inde, za rok, dva, tri, štyri?“, no to nemení nič na veci, že sme v nejakom úrade, kde sa stretnú dvaja ľudia (jeden je Jano a ona?) a najrozličnejšími úskokmi, až figliarsky a, takmer bez slov sa do seba zamilujú, takže z toho vznikne manželstvo; ona však má pocit, že je pristará, na čo jej on prikáže, aby to už nikdy nehovorila, lebo „narodili sme sa vtedy, keď naša láska“.
Cigánovej sa podarilo s mimoriadnou rafinovanosťou a nevtieravým vtipom navodiť a potom i rozvíjať a komplikovať tento jemnučký vzťah. No ani pri tých najintímnejších scénach nepoužila bežné výrazové prostriedky, aj tu je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť.
Záverečná kapitola Pivo sa odohráva v prostredí bezdomovcov, kde sa ocitol aj Zitin manžel Jano, v nej zasa autorka zachytila výborne atmosféru a psychické stavy ľudí, čo prišli o strechu nad hlavou, ale hlavu si zachovali, aspoň ten hlavný bezdomovec.
Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj morálnych otázok, niet v nej ani kvapky moralizátorstva. A napriek tomu, že niekde jej rozprávanie pripomína mlyn, ktorý melie všetko možné, pri pozornom čítaní sa človeku podarí rozlíšiť použitý materiál. Je to typ medziriadkovej prózy, ktorý si zaslúži aj pozornosť kritiky.
