Potreba inšpirácie, ktorej predchádza dôkladné štúdium, nutnosť kontinuity, ale aj konfrontácie, popretia a znovu objavenia, je v Mojžišových tex­toch Voľným okom nevyhnutným pendantom umeleckej tvorby.

V príbehoch umenia, lebo aj týmto spôsobom by sa tieto voľné úvahy dali uchopiť, sa skrýva zámer dostať sa až k momentu, okamihu obratu, k zrodu samotnej potreby vytvoriť dielo.

Šarmantne predstieraný investigatívny prístup

Autor sa zameriava na tých umelcov, pri ktorých bol tento moment obratu zároveň obratom v histórii vizuálneho umenia. V každom z nich sa snaží šarmantne predstieraným investigatívnym prístupom vystopovať vrstvy inšpirácií a vplyvov, ktoré ich k prehodnoteniu, či znovupomenovaniu umenia priviedli.

Už vznikom Aristotelovej Poetiky bol postupne vyjadrený princíp rozprávania príbehov ako odôvodňovanie obratov, tvoriacich schodisko k ústrednej, konfliktom podmienenej premene.

K nej nemôžeme dospieť inak, ako nevyhnutnou cestou expozície, kolízie, krízy, peripetie, aby sme ju mohli prežiť v katastrofe a katarzii.

Nie náhodou chcel Juraj Mojžiš inšpirovať literátov. V jeho sieti vzájomných inšpirácií tvoria práve literárne diela pomerne frekventované uzly. Nemusíme ostať pri Blakovi a Dantem, ktorí sú umiestnení na oltári nielen ikonografie literátov, ale pri troche naznačenej uvoľnenosti aj mystikov.

Oko za oko, každý s každým

Nejestvuje žiadna zlá téma (každý podnet pri maľovaní je rovnako dobrý ako iný). „Dante je podnetom, poskytujúcim rozmanitosť, užitočnú rovnako ako kura alebo stará košeľa,“ hovorí Robert Rauschenberg.

Autor, pre ktorého bolo gumovanie rovnako podstatné ako kreslenie, absolvoval svoju cestu božskou, ľudskou či americkou komédiou od vygumova­ných obrazov, cez vypchatého capa z ulíc New Yorku, až nakoniec interpretoval rozmanitosť Danteho Inferna v ilustráciách jeho tridsiatich štyroch spevov.

„Najskôr tu boli Biele obrazy, potom moje Ticho,“ odkazuje Rauschenbergovi jeho priateľ, skladateľ John Cage. Rauschenbergov Vygumovaný obraz De Kooninga je zas „linkom“ k Duchampovej Mone Lise s primaľovanými fúzami.

„Žiadne slovo tu nie je náhodou,“ sú slová Williama Blaka, maliara, básnika a vizionára, ktorého Juraj Mojžiš vo svojich portrétoch dvanástich umelcov, alebo skôr dvanástich výzvach na vytváranie intertextuálnych prierezov, nemohol vynechať.

Proustovská prehliadka úzkosti

Peklo tvorby má rôzne podoby. Jednou z nich je úzkosť. Mojžiš nás vo svojich esejach necháva „kráčať proustovskou prehliadkou úzkostí“. Úzkosť Giacomettiho Kráčajúceho muža, v ktorej Mojžiš „počuje úzkosť Beckettovho čakania“. Možno počuje krik, ktorý túžil namaľovať Francis Bacon, aspoň tak, ako sa to podľa neho podarilo Nicolasovi Poussinovi na obraze Vraždenie neviniatok. Akú úzkosť asi pociťoval Bacon vo svojej posadnutosti Velásquezovým Innocentom X., keď si vedome vytváral priepasť medzi slávnym obrazom „reprodukovaním“ jeho reprodukcií a nikdy sa neodvážil pozrieť si ho v origináli?

„O skrytom hovoríme prostredníctvom skrytého.“ Autorom tejto charakteristiky obratu je Vasilij Kandinskij.

Portréty alebo príbehy?

Portrét a príbeh sú v Mojžišových úvahách o prelomových osobnostiach výtvarného umenia synonymá, a to predovšetkým vďaka napínavej obraznosti jeho rozprávania.

Je to práve „toskánčina vzdelancov“, ktorou Juraj Mojžiš svojich čitateľov s noblesou sprevádza až ku katarzii z obrazov.