Hravo vyriešil i výmenu žiarovky v reflektore môjho auta, čo som ja domrvil tak, že som musel prísť k nemu poprosiť ho o pomoc. Po pár minútach bolo svetlo opravené a mohli sme si dať kávičku.
Prebrali sme veľa problémov. Zaujal ma príbeh s jeho vlastným synom.
Prišiel za ním, že v Petržalke za benzínovou pumpou je odstavené auto rovnakej značky, akú má syn, zrejme ho tam niekto vyhodil. Tak sa tam spolu vybrali na obhliadku. Vrak bol napohľad v dosť úbohom stave. Karoséria pokrčená, sklá povybíjané, no motor bol zrejme vo výbornom stave.
„Oco, ten motor by sme mali vybrať celý, čo povieš?“ povedal syn. „To nemôžeme,“ povedal otec. „Vieš, určite to niekomu patrí. Čo, ak má s tým nejaké plány? Mali by sme ho vyhľadať a spýtať sa, či je ochotný niečo nám z toho predať. Necháme tu lístok s telefónnym číslom a s odkazom, že máme záujem o nejaké súčiastky. Budeme čakať, či sa ozve. Nemôžeme si to brať len tak, ako dajakí zlodeji.“
Syn uznal otcove argumenty i keď mal obavy, či ich niekto v „kupovaní“ nepredbehne. Netrvalo však dlho a majiteľ auta sa ozval.
Vravel, že vďaka oznamu, ktorý zanechali v aute, začali sa o vrak zaujímať policajti a zistili, že to je auto, ktoré mu dávnejšie ukradli. Poďakoval sa a súhlasil, aby si pokojne zobrali z auta všetko, čo sa im hodí, on vraj už z toho vraku nebude potrebovať nič.
Paliho syn mal veľkú radosť. Otec mu však pripomenul:
„Vidíš, synku, keby sme boli brali hneď, boli by sme kradli! Ale že sme boli slušní, dostali sme všetko!“
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
