PRAHA. Česká metropola prívítala skupinu The Cure už po piatykrát. Vypredanú športovú halu na Výstavisku naplnili fanúšikovia všetkých generácií, starší si prišli pripomenúť mladosť, tí mladší vypočuť jednu zo zásadných skupín postpunkovej kultúry. Všetkých spájala hlavne čierna farba, ktorá je na takýto melancholicky strávený večer povinnosťou.
Na začiatok „statika“
Ako predskokan kapely vystúpila skupina z britského Sheffieldu 65daysofstatic inšpirovaná melancholickými témami podobnými tvorbe The Cure. Počas svojho niečo viac ako polhodinového rozohrievajúceho setu nestihla presvedčiť, ale zatracovať ju určite netreba.
Príchodom The Cure na pódium za modrofialového osvetlenia sa hala otriasala v základoch. Hudobné zoskupenie okolo v typicky čiernom oblečeného a strapatého speváka Roberta Smitha v zložení Porl Thompson (gitara), Simon Gallup (basa) a Jason Cooper (bicie) je stále stávkou na istotu. Vystúpenia skupiny sú vždy hudobne excelentne zvládnuté.
Potvrdilo sa to už pri úvodnej skladbe koncertu Plainsong z albumu Disintegration. Aj keď v nej Smith spieva: „Myslím si, že som starý a v bolestiach,“ tak to určite nevystihuje ducha skupiny. Samotný Smith, niekedy kritizovaný za „mačací“ spev, už pri druhej piesni Prayers For Rain dokázal, že má nielen charakteristický, ale i rozsahovo kvalitný hlasový prejav.
Fanúšikov dostávali do varu hity Lovesong, Lullaby, sedemminútová Pictures of You, ktoré sprevádzala nenáročná, ale kvalitná vizuálna šou farebných svetiel a premietaných abstraktných až deprimujúcich obrazov.
Dve hodiny nestačili
Dve hodiny naplnené skladbami, ako sú Inbetween Days, Just Like Heaven, Never Enough či One Hundre Years boli prierezom tvorby skupiny, ktorá stále patrí k tomu najlepšiemu, čo postpunková hudobná osveta priniesla. Líder i ostatní členovia hrajú o niečo miernejšie ako v mladosti, ale stále to je dosť na to, aby nasledovníkom ukázali, ako to treba robiť.
Na prídavky sa nakoniec vrátili trikrát. Nahrávky The Kiss, At Night a A Forest sú súčasťou tohto stále dobre točiaceho sa kolotoča. Niektorých unavených divákov na nohy ešte raz stavia nestarnúca skladba Boys Don't Cry. Po takmer troch hodinách a potvrdení toho, že aj po tridsiatich rokoch to The Cure stále vedia, sa Robert Smith lúči tichým: Ďakujem a dovidenia.
Skupina si po celé roky existencie udržiava veľmi silnú česko-slovenskú enklávu verných fanúšikov. Tých určite svojím vystúpením nesklamala. Zostáva len dúfať, že na máj plánovaným novým albumom (trinástym v poradí) tento výkon potvrdia.
