Na infolinke nám povedali, že to zatiaľ nejde, tak sme sa vybrali na stanicu. A tam sa to všetko začalo. Predtým sa manželka na infolinke železníc opýtala sa, aké lístky treba pre dospelého a tri deti, 3, 5 a 12ročné. Povedali nám, že jeden celý, jeden polovičný pre manželku a najstaršiu dcérku a pre naše dva krpce stačia miestenky. Vyzbrojení touto informáciou sme sa postavili k okienku. Na naše prekvapenie pracovníčka zašvitorila, že to nie je možné a presviedčala nás, že polovičný lístok potrebuje aj päťročná dcérka.
Zaplatili sme, no nejako sa nám to po ceste domov nezdalo a zavolali sme ešte raz na infolinku. Znova nám povedali, že päťročné dieťa lístok nepotrebuje. Rozdiel bol 408 korún.
A tak sme sa znova vytrepali na hlavnú stanicu. Pracovníčkauž asi šípila, že urobila kiks, ale opakovala, že jej predpisy to nedovoľujú. Tak sme použili zaklínadlo: „Zavolajte nám vedúcu zmeny.“ Odpoveď: S vedúcou hovoriť nemôžeme. Nebudem opisovať ďalší priebeh, no napokon sme s vedúcou hovorili a domov sme prišli o 408 korún bohatší .
Svokra sa však rozhodla ostať ešte dva dni, a tak sme sa znova na infolinke informovali o možnosti stornovania lístka. Znova nám fundovane oznámili, že to, samozrejme, JE možné za poplatok 10 percent. Tak hajde na stanicu. Už iná pracovníčka nám oznámila, že storno nie je možné. Veľmi dôrazne som ju upozornil, že informácia je dvakrát odkonzultovaná s infolinkou. Ich vlastnou. Nie, ani teraz sa nemôžem rozprávať s vedúcou zmeny. Nakoniec sa k nej, samozrejme, dostanem, a, samozrejme, mi dá znova za pravdu.
Resumé: nikdy sa nenechajte odbiť na železnici, ak tvrdí, že niečo nejde, a využívajte infolinku – sú fakt dobrí. Vždy si nechajte pri probléme zavolať vedúceho. Funguje to. Len je smutné, že klient vie viac ako pracovník.
Autor: Maroš Stanislav
