yseľná. Teraz tomu hovorím predvídavosť. Uplynulo sedem rokov a ja vytúženou zdravotnou sestrou stále nie som.
Sestra či asistent?
Prvý šok nastal hneď na začiatku strednej, keď som sa dozvedela, že zo mňa po štyroch rokoch nebude zdravotná sestra, ale zdravotnícky asistent, a to neznamená len zmenu názvu, ale aj kompetencií.
Keďže sa zvykne pri novelách zákonov najskôr konať a až potom rozmýšľať a keďže som patrila medzi prvú várku zdravotníckych asistentov, neboli jasné ani naše kompetencie, ani rozsah výučby a praxe, dokonca ani to, z čoho budeme maturovať. Tak sme robili všetko ako zdravotné sestry pred nami. Sedeli sme dlhé hodiny v škole, učili sa klinické predmety, vstávali skoro ráno na prax a spoznávali sme, že život nie je len mladosť, smiech a zábava, ale aj choroby, utrpenie a umieranie. Vtedy, na praxi, prichádzala profesionalita, rutina a presnosť vo výkonoch a zároveň odchádzalo niečo z nás – bezstarostnosť a ľahkosť, s ktorou sme dovtedy mávnutím ruky zvládali všetky problémy. Aj napriek tomu, že sme boli ešte deti.
Treba na vysokú
Chcete zrazu, aby mali sestry vysokú školu? O.k., ja si ju urobím! Prospievala som s vyznamenaním, na praxi som vraj patrila k tým šikovnejším, tak prečo nie? A zo všetkých škôl, ktoré mnou vybrané vzdelanie ponúkali, som si (zase chybne) vybrala tú s najväčšiou tradíciou, tú, ktorá sa mi zdala byť najprestížnejšia. A bola som naozaj hrdá, že tam študujem, že môžem byť súčasťou toho kolosu ľudí, ktorí vidia zmysel života v pomoci iným.
Štúdium nebolo ľahké, ubíjalo nás nekonečným počtom hodín, skúšok a nezmyselne veľa hodinami praxe, ktoré sme mali vykonávať na vlastné náklady aj v čase prázdnin. Prázdniny. Mala som vôbec nejaké? Mala som vôľu vydržať, študovať a robiť to, čo ma baví, robiť to, čo viem najlepšie! Veľa dievčat nemalo toľko síl a nás po troch rokoch ostala menej ako tretina... ale tá najlepšia tretina, tá, ktorá mala na to vydržať, tá, čo mala kopu ideálov a chuť pracovať a učiť sa.
Aj napriek posmeškom mnohých vyučujúcich... verili by ste, že študenti aj vyučujúci na vysokej škole sa dokážu posmievať iným odborom na vlastnej fakulte? A keby len posmievať! Hovorili, aké sme hlúpe a dávali nám pocítiť, že nie sme tie správne, vyvolené, že nie sme gro fakulty, na ktorej študujeme!
Znášali sme to so zdvihnutou hlavou a v tichosti sme sledovali excesy niektorých medikov (ťažko im vysvetliť, že aj keď nevynikáme v chémii a vo fyzike, to, čo sme sa naučili na zdravotníckej škole, oni budú preberať až v treťom ročníku). Odoberali sme anamnézy (vraj to sestry na západe bežne robia), prehlbovali si znalosti o klinike ochorení a stretávali sme sa s pacientmi, ktorých by ste pre závažnosť stavu ťažko hľadali v okresných nemocniciach. Tešili sme sa, že sme to zvládali, tešili sme sa na magisterské štúdium, ktoré sľubovalo o polovicu menej výučby, a tým šancu konečne si niečo privyrobiť, šancu na študenský život, ktorý sme dovtedy nepoznali.
Magister nebude
A potom, na konci predposledného semestra, sme sa dozvedeli, že vytúžené magisterské štúdium nám podľa novely vysokoškolského zákona nebude umožnené... nie skôr, ako odpracujeme rok v zdravotníckom zariadení. My, čo sme mali kvantum praxe a počas nej sme (zadarmo) odpracovali viac ako rok pri lôžku! A tak sme konzultovali právnikov, písali žiadosti a sťažnosti, našli spôsob, ako zákon obísť a pomaly zisťovali, že sa to dá, ale nie na našej fakulte... pretože tam nie sme rovnocennými študentmi, sme len niekto, koho sa treba čo najskôr zbaviť.
Myslíte si, že to stačí? Nie. Pred štátnicami sa dozvedáme o problémoch s akreditáciou, vďaka ktorým možno nedokončíme ani bakalárske štúdium. A znova známy problém, na ostatných školách to ide vyriešiť, len u nás nie... pretože nový dekan, ako to povedať? Skrátka, nie je nám naklonený.
Slovensko nepotrebuje zdravotné sestry, pretože v opačnom prípade by nám nehádzalo polená pod nohy, nekládlo na ne nezmyselne vysoké požiadavky na štúdium a neprivádzalo ich do stavu zúfalstva nad prvou výplatnou páskou. Tak o čo teda ide?
Kde sa podela tá vidina kvalitnej a profesionálnej zdravotnej starostlivosti? Tá hŕstka znechutených, vyčerpaných absolventiek dieru do nášho zdravotníctva neurobí, a akútny nedostatok personálu v našich nemocniciach nepokryje. Aj ja už strácam chuť a posledné ideály, už len čakám na ďalšiu ranu, ktorá príde skôr, ako sa stihnem zotaviť z tej predchádzajúcej.
Mimochodom. Vedeli ste, že existujú nemocnice, ktoré predpisujú presný počet plienok na inkontinetného pacienta (zvyčajne dve na deň) a v prípade prekročenia ich počtu strhávajú náklady z platu sestričkám
Autor: Petra Gáliková
