BRATISLAVA. Rok po vzniku KDH jeho predseda Ján Čarnogurský prirovnal hnutie k lietadlu, ktoré štartuje z lietadlovej lode. Pretože štartovacia dráha je krátka, pilot musí spustiť motory naplno, ale nesmie uvoľniť brzdy. „Okolití diváci si myslia, že lietadlo mohlo už dávno odštartovať, iba pilot vie, že ešte chvíľu musí počkať, pretože by ešte nedosiahol dostatočnú rýchlosť,“ povedal predseda Čarnogurský v roku 1991.

O desaťročie neskôr, keď z postu šéfa odchádzal, ešte raz sa k obrazu lietadla vrátil. V roku 2000 na sneme strany priznal, že sa úspešného vzlietnutia KDH nedočkal. „Z celého srdca však prajem svojmu nástupcovi, aby ten okamih zažil,“ zaželal „pilot“ Čarnogurský novému predsedovi. Ale ani Pavlovi Hrušovskému sa s lietadlom KDH vzlietnuť nepodarilo.

Najlepší na začiatku

Na zakladajúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990 v Nitre, schválilo 1200 delegátov program hnutia, z ktorého bola v poslednej chvíli odstránená pasáž, že programovým cieľom subjektu je konfederatívne usporiadanie Česko-Slovenska. Ján Čarnogurský brzdil najmä tých členov KDH, ktorí chceli, aby hnutie bolo hlavným nositeľom myšlienky štátnej samostatnosti. O samostatnosť, o vlastnú „hviezdičku a stoličku“ Slovenska v zjednocujúcej sa Európe, išlo aj predsedovi Čarnogurskému, ale malo to byť „okolo roku 2000“.

V apríli 1990 prieskumy verejnej mienky hlásili, že KDH má takmer štyridsaťpercentnú voličskú podporu. Do júnových volieb klesla na polovicu. Hnutie získalo vo vtedajšej Slovenskej národnej rade 31 mandátov a vedenie bolo sklamané. Vtedy netušili, že ide o najlepší volebný výsledok KDH v jeho histórii.

Prvý tretinový úbytok

Hlboký pokles vo voľbách roku 1992 a 1994 mal dva hlavné dôvody. Ján Čarnogurský vystriedal v roku 1991 vo funkcii premiéra Vladimíra Mečiara, čím KDH prevzalo na seba hlavné náklady prechodu krajiny k trhovej ekonomike. Druhým dôvodom bol postup hnutia pri riešení štátoprávneho usporiadania.

Proti Čarnogurského vízii postupného prechodu k vlastnej hviezdičke sa sformovala vnútri KDH opozícia, ktorá volala po okamžitom riešení. Krídlo vedené Jánom Klepáčom a Viliamom Oberhauserom žiadalo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, ktorou by fakticky vznikla konfederácia aj bez dohody s Čechmi.

Čarnogurský presadzoval, aby sa k tomuto stavu dospelo po dohode s českou reprezentáciou. Lenže vo chvíli, keď sa v Milovách obe strany napokon na niečom dohodli, štyria zo šiestich zástupcov KDH v predsedníctve SNR zmluvu odmietli podporiť a jej návrh neprešiel. Klepáčovské krídlo potom z KDH odišlo a spolu s ním odišla i tretina členov.

Čarnogurský a Dzurinda

V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa z KDH stal politický subjekt, ktorý kládol najtuhší odpor premiérovi Mečiarovi. Verejnosť to oceňovala, prieskumy verejnej mienky dávali strane v roku 1996 viac než 15-percentnú volebnú podporu. Vtedy v KDH naplno vypukol konflikt medzi pragmatickým a hodnotovým krídlom strany.

Prvé reprezentovali predo­všetkým Ivan Šimko a Mikuláš Dzurinda, druhé Ján Čarnogurský, Pavol Hrušovský a Vladimír Palko. Kým Čarnogurského zoskupenie bránilo dovtedajšiu líniu strany s jej dôrazom na tradičné kresťanské východiská a slovenské konzervatívne hodnoty, Dzurindova skupina volala po otvorenej ľudovej strane, ktorá by výrazne zmenila jej ideovo-programovú identitu.

Prvý zápas, ktorý sa konal na sneme KDH v roku 1996, vyhral Čarnogurský. Protikandidáta Dzurindu porazil pomerom hlasov 214 ku 130. Vznikom volebnej koalície a neskôr strany SDK, ktorej hovorcom a potom predsedom sa stal Mikuláš Dzurinda, spor oboch zoskupení v KDH trval až do roku 2000.

Druhý tretinový úbytok

Paradoxné bolo, že v spore vyhralo Čarnogurského krídlo, hoci, ako ukázalo hlasovanie na sneme KDH v apríli 1999 v Liptovskom Mikuláši, väčšinu mal Dzurinda. Prejavilo sa to pri hlasovaní o takzvanom dvoji­tom členstve, ktoré by aj členom SDK umožnilo uchádzať sa o funkcie v KDH.

Delegáti vedeli, že ak odhlasujú dvojité členstvo, tak sa Mikuláš Dzurinda stane predsedom KDH. V tajnom hlasovaní dvojité členstvo podporilo 249 delegátov z celkového počtu 459 delegátov. Dzurinda mal väčšinu, ale napriek tomu prehral, na zmenu stanov bola potrebná väčšina dvojtretinová. Tento výsledok mal v roku 2000 dvojaké následky.

Dzurinda a jeho ľudia z KDH odišli a spolu s nimi opäť odišla aj takmer tretina strany. Na konci roku 2000 napokon musel z postu predsedu KDH odísť aj Ján Čarnogurský. Jeho autorita v strane silne poklesla, pretože jej preferencie padli pod hranicu zvoliteľnosti. Odchádzajúci predseda odporučil za svojho nástupcu Pavla Hrušovského.

Stabilizácia v stagnácii

Za osem rokov, počas ktorých vedie KDH, Hrušovský stranu stabilizoval, ale ako sa ukázalo, stabilizoval ju aj v stagnácii. Voľby v roku 2002 i 2006 priniesli strane prakticky rovnaký výsledok – 15 a 14 mandátov. Rozdiel bol predovšetkým v tom, že po prvých voľbách bolo KDH vo vláde, kým po druhých sa ocitlo – proti svojej vôli – v opozícii. Predseda Hrušovský neponúka strane nič iné, len to, čo doteraz, a čo ju dostalo do stagnácie.

Pre skupinu Vladimíra Palka je Hrušovského KDH pragmatická a oportunistická strana, ktorá rezignovala na hodnotové postoje. Aj keď nie je pravdepodobné, že sa aj po jej odchode zopakuje tretinový model úbytku, nie je ani pravdepodobné, že k žiadnemu úbytku nedôjde. Alternatíva Vladimíra Palka sotva získa dostatočnú podporu, aby sa v ďalších voľbách dostala do parlamentu. Pravdepodobnejšie je, že odoberie KDH dosť hlasov, aby sa ani táto strana do parlamentu nedostala.

Krátko po osemnástom výročí vzniku je KDH stranou, ktorá nemôže pomýšľať na vzlietnutie. Je subjektom, ktorý bojuje, aby mohol zostať na štartovacej dráhe. Lebo iba to mu uchová neveľkú nádej na nový štart.

Trojdelenie KDH

7. marca 1992 – Ján Klepáč založil platformu SKDH, z ktorej vznikla strana a neskôr KSÚ.

17. januára 2000 – Mikuláš Dzurinda oznámil, že založí SDKÚ.

21.februára 2008 – Štyria poslanci KDH vedení Vladimírom Palkom odišli z KDH.

Hrušovský je v situácii Čarnogurského

Svoju pozíciu dokázal v strane obhájiť, KDH to však nepomohlo.

Synovec Dominika Hrušovského, rektora Ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme, bol prijatý na štúdium práva až na štvrtý pokus. Do novembra 1989 pracoval ako podnikový právnik.

Jeho kontakty so slovenským katolíckym disentom z neho už v januári 1990 urobili kooptovaného poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR.

Od poslanca k predsedovi

V deväťdesiatych rokoch bol poslancom SNR a NR SR, kde zastával viaceré funkcie. V KDH bol vždy stúpencom predsedu Jána Čarnogurského a Františka Mikloška, a to aj v čase, keď šéf strany viac podporoval podpredsedov Dzurindu a Šimka. Na najvyššie posty sa Hrušovský presadil až po ich odchode.

V roku 2000 ho Čarnogurský navrhol ako nástupcu s odôvodnením, že je najviac integrujúcou osobnosťou vo vedení strany. Odchádzajúci predseda neodporučil do funkcie Vladimíra Palka, lebo sa obával, že časť strany ho ako príliš „principiálneho“ odmietne.

Predseda Hrušovský skonsolidoval stranu natoľko, že vo voľbách v roku 2002 obhájila svoju samostatnú politickú existenciu.

Skôr potichu

Keď po ďalších štyroch rokoch chcel s SDKÚ súťažiť o pozíciu lídra pravice, volebný zisk KDH bol v porovnaní so stranou Mikuláša Dzurindu iba polovičný. Ako predseda neprichádzal Hrušovský so samostatnými iniciatívami, ale zo svojej funkcie prezentoval predovšetkým iniciatívy, s ktorými prichádzali najmä ľudia okolo Vladimíra Palka.

V konflikte po voľbách v roku 2006 nevystupoval predseda Hrušovský proti oponentom prehnane útočne, ale odmietol pod ich tlakom – v roku 2007 po dlhšom váhaní – uvoľniť post šéfa strany. Po ôsmich rokoch vo funkcii je v rovnakej situácii, v akej bol aj jeho predchodca.

Dvakrát odmietol „nepriateľské“ prevzatie strany a ubránil pozíciu. Ale za cenu, že strana stagnuje a on jej nemôže ponúknuť nové podnety.

Ján Čarnogurský svoju situáciu riešil tak, že si za nástupcu vybral politika, ktorého považoval za integrujúcu osobnosť strany. Pavol Hrušovský je v situácii Čarnogurského, ale riešiť ju môže len podľa seba.