Možno viac než nedostatok aktuálnych udalostí, nízka kvalita programu či neschopnosť ľudí venovať správam pozornosť až hodinu je na vine sila zvyku.
Keď SME pred vyše rokom zmenilo dizajn, šok bol aj pre niektorých redaktorov taký veľký, že div nedali výpoveď. Prvá strana bola veľmi pestrá, titulkové písmo zasa pohrebné, všetko dokopy málo upratané. Prechod možno nebol bezproblémový, ale nespokojnosť by sa objavila, aj keby bol. Nie preto, že niečo bolo zrazu horšie. Jednoducho preto, že to bolo iné.
Riaditeľka českého Rádiožurnálu Barbora Tachecí sa pri nedávnej snahe zmeniť vysielanie Rádiožurnálu, najpočúvanejšieho okruhu Českého rozhlasu, stretla s takým odporom verejnosti, že ju po pár mesiacoch odvolali a skončila na psychiatrii. Na vážnosti veci nič nemení, že už jej správanie vo funkcii dávalo tušiť, kam smeruje.
Ľudia boli takí fixovaní na historický dabing kreslených Miazgovcov, že keď konkurenčný denník vydal DVD s nanovo narozprávanou rozprávkou, musel na sťažnosti čitateľov reagovať vysvetľujúcim článkom na svojej druhej strane.
Kedy teda meniť? Len keď je zmena absolútne nevyhnutná, keď nie je čo stratiť. Potom si vie človek ospravedlniť, že popudí svojich skalných, prípadne mu už žiadni skalní neostávajú. A tak dokáže zotrvať v odhodlaní pokračovať v zmene napriek prvotnému odporu. Jednoducho vie, že nemá na výber. Markíza v tejto situácii pred experimentom s novými správami nebola.
A pre zmenu jej niečo nevyšlo.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
