Väčšina z nich však nepovažuje dosiahnutie „abrahámovín“ za dôvod na radosť a radi by boli, keby mali menej rokov. A vari najviac by ich potešilo, keby sa pre nich z tohto hľadiska čas na pár rokov zastavil.
V uplynulých dňoch sme opäť vítali v „klube šesťdesiatnikov“ dlhoročných kamarátov a jedna z nich – inak veľmi čulá a činorodá priateľka, ktorá chodí dokonca pravidelne dva razy týždenne do telocvične na aerobik – ma prekvapila svojím zmýšľaním. S plnou vážnosťou konštatovala, že veru ona by nechcela byť teraz mladá ani mladšia. Ako vraví, dnešný život je celkom iný, oveľa zložitejší a chýbajú
v ňom akékoľvek istoty.
Pravdaže, myslela tým existenčné. Tento fakt núti mladých k dravosti, ktorá je často ďaleko za hranicami bezohľadnosti, arogancie a drzosti. Pestuje v spoločnosti zvláštny druh egoizmu, aký v nej kedysi neexistoval. V ľuďoch sa otupil cit k okoliu, dokonca najbližšiemu.
Áno, mnohé z toho je pravda. Jeden deň sa môže zdať, že všetko je priaznivé, zamestnanie, príjem, rodina
a na druhý deň je to celkom inak. Ale vždy všetko závisí
od uhla pohľadu. Ten, o ktorom práve píšem, sa mi vidí ako veľmi pesimistický, hoci nepochybne môže byť pravdivý. Tak ako všetko, aj toto má však svoju opačnú stránku.
Napríklad v možnosti spoznávať nové veci a ak sa človeku pritrafí, že sa ocitne zočivoči bezohľadnosti, arogancii
a drzosti, musí vedieť prekonať vlastný egoizmus a ľahostajnosť. Môže tak poslúžiť príkladom, ktorý má svoj výchovný účinok, a pokúsiť sa ukázať okoliu, že sú aj iné spôsoby na dosiahnutie cieľa. Podľa starej múdrosti je totiž niekedy príjemné začínať znova, inak neviete, o čo prichádzate.
A to je aj pravda.
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
