Ivan Kadlečík (1938) je ako prozaik, básnik, esejista a literárny kritik, nositeľ Ceny Dominika Tatarku, člen korešpondent akadémie umení v Mníchove, výraznou osobnosťou v našom kultúrnom, literárnom dianí. Najnovšou knihou tohto produktívneho autora je básnická zbierka Matka všetkých slov.
V knihe nájdeme Kadlečíkov životopis s bibliografiou i doslov (haiku z jeho vlastnej záhrady) vo forme básne v próze od Ivana Štrpku, kde na krátkej ploche vyslovil o Kadlečíkovej poézii nesmierne veľa. Podľa Štrpku haiku „je to plachý vták, veď sotva znesie ľahké tlesknutie. Sám nie je viac než presný, vzdušný posunok, to malé čosi medzi prvým a posledným výkrikom, geometria zablysnutia, ticho v ozvenách.“
Štrpkovej charakteristike žánru sa zvláštnou podobou prispôsobil i jeden z formových znakov knihy: listy sa dajú otáčať iba po dvoch naraz – doslova prázdny dvojstránkový priestor medzi jednotlivými haiku akoby naznačoval postátie, akýsi imperatív na pauzu, zamyslenie, pozitívnu pomalosť vnímania výpovedí. „A ozaj, zázrak. Prehovára to jemne rozčerené ticho medzi dvomi tichami. Prevráva nás na kúsok mlčania.“ (Štrpka)
Každá báseň v knihe je označená žánrovo – haiku. Forma zodpovedá téme, jemnej, ale silnej myšlienke („Súzvuky vzduchu / harmónia hry hromu / sviatok svitania // Sťa stúpanie stôp / aj ostrie striebra brní / slák klesá klasom.“).
Na rozdiel od prevažne prírodnej jemnosti, subtílnosti a prchavosti pôvodných japonských haiku sú Kadlečíkove svojou sémantikou zväčša prísne, kritické, často vyčítavé, bolestné, hľadajúce oázu v domove, u blízkych. Autor ide do podstaty bytia („Rozhovor s bytím / kontakt bez slov a pojmov / prosba milosti // Pravda dotyku / beľ byle začernela / bol bôľ a bál sa.“), hovorí o pokore, pripomína základné a podstatné v protiklade s dočasnosťou, premenlivosťou, pominuteľnosťou matérie.
V Kadlečíkových haiku je obsiahnutý celý svet, resp. svet jednotlivca, ako ho on vníma: relatívnosť postoja, vecí, možností, chcenia, plánov. Autorove haiku treba čítať pozorne, aby z tých málo slov nezaniklo ani jedno, ani hláska, lebo potom je už po myšlienke – odletí ako haiku.
Verše sú nasýtené nezvyčajnými asociáciami, je v nich hra so slovom i jeho čiastočkami a jemné prírodné impresie nevzbudzujú len pocit krásy a dobra, ale i ťažké myšlienky o podstate bytia a jeho zániku. („Premena mena / sneh ozelenie hlinu / a má lupienky // So žltým peľom / svieti v pálenej pôde bytosť vo váze.“ „Nekonečno je / práve nedokončená / vôňa líp a slov.“)
Kadlečíkovo slovo je opora, posolstvo, chaos, poblúdenie, skepsa, nariekanie, nesloboda, nezabúdanie, vytriezvenie, zachovanie, ale aj opak toho všetkého, slovo vyjadrené subtílne, formovo minimalisticky.
Ivan Kadlečík: Matka všetkých slov
Knižná edícia časopisu Fragment, 2007
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
