ami vyhodili. Vtedy boli také časy,“ spomína jej vnučka Iveta Smíleková.
LUČENEC. Keď sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia začali z každodenného života vytláčať výšivky, začala Veronika Golianová zbierať oplecká. „Chcela ich zachovať pre budúce pokolenia. Ak v nejakom dome zomrela stará mama, jej truhlicu s krojom a dečkami vyhodili. Vtedy boli také časy,“ spomína jej vnučka Iveta Smíleková.
Práve jej stará mama sa pričinila o to, že v roku 1966 v Detve inštalovali stálu výstavu detvianskeho ľudového umenia, ktorá funguje dodnes. O dva roky neskôr tu zriadili aj malý obchodík s ľudovými výrobkami. Tohto roku oslávi štyridsať rokov.
„Keď mala osem rokov, poprosila mamu, aby jej kúpila plátno. Chcela si vyšiť oplecko. Prastarká musela predať hus,“ spomína na Veroniku Golianovú jej vnučka.
Veronika celý svoj život zasvätila detvianskej výšivke a zberateľskej činnosti. S krivou ihlou sa naučila zručne narábať aj jej dcéra Vilma a vnučka Iveta.
Pamätnú izbu Veroniky Golianovej navštevujú ročne stovky návštevníkov.
„Keď mala stará mama sedemnásť rokov, vstúpila do spolku, do ktorého združil najlepšie vyšívačky vtedajší notár. Niekedy celé noci presedela nad vyšívaním,“ hovorí pani Iveta.
Základným motívom detvianskej výšivky je ružica. Je to kruh, v ktorom je šesť lístkov a okolo nich je zoskupených dvadsaťjeden až dvadsaťsedem polkruhových lístkov okvetia. Jednotlivé vzory majú svoje názvy: bosorka, žaba, paradajky, tulipán či klince. Hýria farbami.
Keď v roku 2004 obliekli populárnu bruselskú sochu cikajúceho chlapca Manneken Pis do detvianskeho kroja, vyšila ho vnučka Iveta Smíleková, ktorá vyšíva pre folklórne súbory.
„Stáva sa, že o kroj prejaví záujem aj nevesta, alebo stará mama, ktorá ho chce pre vnučku do výbavy,“ dodáva dcéra legendárnej vyšívačky a zberateľky Vilma Hojčová a odtrhne zrak od navliekania korálikov. Zdobí nimi kápku, ktorú nosí na hlave vydatá žena. Navyšívala ich už desiatky, podobne ako jej mama a dcéra.
