Henri Salvador vybuchol do smiechu po každej druhej vete, spieval o Zorrovi, zajacovi, neuznanej opernej speváčke a popritom šialene tancoval a robil grimasy. Stále sa potreboval ľudí dotýkať, objímať ich (najmä ženy) a tradovalo sa, že po prvej sexuálnej skúsenosti na bulvári Saint-Michel chytil rovno infekciu.
Salvador skladal burleskné pesničky, pretože chcel zabávať. Vedel však aj plakať, bol mimoriadne citlivý. Mal absolútny sluch a výborný hlas, okamžite sa chytil a pripojil ku každej skladbe, aj džezovej. Tvrdil, že vymyslel bossa-novu a kolegovia mu to veľkodušne nevyhovárali. Zahral si s Quincy Jonesom, Rayom Charlesom, vážil si ho Nat King Cole a vo Francúzsku s ním rád spolupracoval Michel Legrand. Jeho piesne Le lion est mort ce soir, La chancon douce či Syracuse zneli stále.
Boli však roky, keď ho doma ignorovali. Vtedy chodil na partie petangu neďaleko eiffelovky, kde starých pánov rozosmieval svojím smiechom a iritoval neschopnosťou priznať si chybu. V roku 2001 však zrazu dostal od vydavateľa nezvyčajnú ponuku: nahraj si všetko, čo chceš. Za výborný džezový album Jardin dhiver potom dostal po prvý raz v živote národnú hudobnú cenu, a stal sa aj najlepším spevákom roka. Mal osemdesiatštyri rokov. Mladým hudobníkom odkázal: "Nebojte sa, že úspech nepríde. Ako vidíte, máte čas."
Minulý rok v decembri končil svoje posledné turné. Spievať a komponovať však plánoval aj naďalej. V stredu ráno zomrel, ale ešte v utorok podvečer zložil pieseň. (kk)
