Za veľkej pompy a mediálnej pozornosti slávnostne spláchol Daniel L. Doctoroff, odchádzajúci zástupca starostu pre ekonomický rozvoj, prvé newyorské trvalé WC na mince. Predstavitelia mesta sa už niekoľko desaťročí usilovali vyjsť v ústrety potrebám Newyorčanov. Pri otvorení verejných toaliet teraz symbolicky trhali toaletný papier holými rukami a vtipnými poznámkami si pochvaľovali praktickosť umiestnenia WC medzi 23. a 24. na Madison Avenue. Čoskoro by vo veľkomeste mali inštalovať prvých dvadsať trvalých záchodov. Búdka v Madison Square Park z kaleného skla a nehrdzavejúcej ocele má veľkosť novinového stánku s automatickými posuvnými dverami, ktoré sa otvárajú po vhodení 25 centov. Najprv bude fugnovať od ôsmej ráno do ôsmej večer, no možno sa "otváracie hodiny" neskôr upravia.
Máte na to pätnásť minút
Samotná toaleta je zo striebristého kovu a je hranatejšia než známy oválny tvar. Splachuje po stlačení gombíka. Informácia pre mužov: Nie je tu žiadna doska, ktorú by bolo treba zdvihnúť. Na WC je aj umývadlo, zrkadlo a sušič na ruky. Užívateľ má k dispozícii "veľkorysých" pätnásť minút súkromia, než sa dvere otvoria. Tri minúty pred vypršaním lehoty sa rozsvieti varovné svetlo a rozozvučí alarm. Medzitým sa každých 90 sekúnd záchod sám očistí, čo je jedna z veľkých newyorských záhad, lebo sa to deje, iba keď sú dvere zatvorené. Médiá však dostali šancu nazrieť aj do zákulisia a zistili, že to prebieha takto: čiastiace rameno nasprejuje na záchodovú misu dezinfekciu, potom ju horúcim vzduchom vyfúka dosucha. Okrem toho trysky vystreknú asi tri a pol litra vody s dezinfekčným prostriedkom na dlážku, ktorá ostane neutretá, vlhká, pre ďalšieho návštevníka. Je tu veľa opatrení pre prípad núdze: dve červené tlačidlá, jedno malé vo výške pása a jedno väčšie pri zemi, keby niekto spadol. Žltým tlačidlom sa dá privolať obsluha. Toalety na noc zamykajú, aby v nich nikto nebivakoval. A napokon, senzory v dlážke majú váhové maximum (225 kg) a minimum (23 kg). Pri nedodržaní týchto limitov sa dvere nezatvoria. Váhové minimum má zabrániť tomu, aby sa na záchode zasekli malé deti. Maximálna hmotnosť je trochu zvláštna, lebo štedro umožní použitie toalety dvom, možno aj trom ľuďom naraz, hoci viacerí by sa tam už nezmestili.
Toalety mimo zákona
Historický tender vyhrala v roku 2005 španielska firma Cemusa Inc., ktorej úlohou bude tiež osadenie 3300 autobusových prístreškov a 330 novinových stánkov. Verejné sociálne zariadenie bude mať každá newyorská mestská časť. Toalety sú asi najmenej výhodnou akciou španielskej firmy, lebo ich prevádzka je drahá, nie veľmi ekologická.
Napokon, história verejných toaliet v New Yorku je komplikovaná. V roku 1975 tam dokonca postavili platené záchody mimo zákona, a to pre údajnú diskrimináciu žien pri platených kabínkach. V roku 1990 zasa skupina bezdomovcov zažalovala mesto New York a Metropolitný úrad dopravy, pretože nemali prístup na verejné toalety. Štát udelil mestu výnimku z tohto zákazu v roku 1993. V roku 1992 poverila administrácia Davida N. Dinkinsa francúzsku firmu J. C. Decaux, aby postavila šesť toaliet, vždy po dve, jednu malú ako v lietadle a jednu väčšiu, aby sa dnu zmestil aj vozíček. Projekt opakovane zlyhal. Giuliani, Dinkinsov nástupca, sa však snažil projekt prudko oživiť a pridať niekoľko stovák samočistiacich WC, ale v roku 1994 mestská rada plán odložila. Ďalší pilotný projekt zlyhal v roku 1997.
Páni neplatili, pokiaľ stáli
Prvé verejné splachovacie záchody sa objavili na Fllet Street v Londýne v roku 1852, ale len pre pánov. Dámy sa verejných toaliet dočkali až neskôr, na Bedforde Street. Pričinili sa o ne sir Henry Col a sir Samuel Peto, stavebný podnikateľ, ktorý postavil aj Nelsonov stĺp na Trafalgar Square v Londýne. Poplatok za použitie bol dve pence. Očakávaný zisk sa však nedostavil, pretože toalety prvý rok navštívilo len 82 ľudí, hoci sa rozdalo až 50-tisíc letáčikov s vysvetlením, na čo toalety slúžia. Nezáujem verejnosti však neodradil londýnsku mestskú správu od otvorenia ďalších verejných WC v roku 1855. Platila sa tam len jedna penca, pričom páni neplatili, pokiaľ stáli.
Mimochodom, za vynález splachovacieho záchoda, teda "water closet", vďačí ľudstvo synovi kráľovnej Alžbety I. sirovi Johnovi Harringtonovi, ktorý v roku 1596 nechal nainštalovať splachovací záchod vo svojom dome v Kelstone. Kráľovnej sa táto novinka mimoriadne zapáčila a hneď si ju objednala do Richmondského paláca. Harringtonov záchod bol predchodcom dnešných. Takisto mal nádrž s čistou vodou a misu.
Luxusné latríny
Priam luxusné verejné latríny sa objavili už v starom Ríme. Tieto noblesné stavby tam existovali od začiatku 2. storočia po Kristovi. Ohromujúci bol počet sedadiel, v dvoch luxusných latrínach na námestí Largo Argentina v Ríme ich bolo po päťdesiat a šesťdesiat. Aj latrína v Efeze mala kapacitu šesťdesiat miest, v Kose dokonca až sedemdesiatpäť. Väčšina latrín bola zariadená skromne, ale v tých luxusných sa dbalo aj na lepší vzduch, a to vďaka výkonnejšiemu splachovaniu a širokému otvoru v streche. Rímska latrína inšpirovala Richarda Neudeckera na napísanie štúdie Nádhera latríny (1994). Vzduch, svetlo, voda a pekný tvar - to je luxusná antická latrína. Ľudia si tu dokonca rezervovali miesta, v latríne v Efeze sa stretávali kupci. Zaujímavosťou je, že verejné latríny sa podľa pohlaví členili iba výnimočne. Je možné, že latríny špeciálne pre ženy vôbec neboli, lebo ženy sa zdržiavali väčšinou doma. Starí Rimania sa veľmi nehanbili. Miesta boli tesne vedľa seba, fyzický dotyk so susedom zrejme nebol na prekážku, nezriedka sa tu rozprúdil nenútený rozhovor. Do verejného záchoda sa často zámerne chodilo ako na miesto stretnutia. Išlo priam o miesto komunikácie.
Močilo sa verejne
Až do 20. storočia bolo bežné uľaviť si rovno na verejnosti. Muži využívali rázporok, ženy špeciálnu spodnú bielizeň, vďaka ktorej v dlhých sukniach močili postojačky. Kniha Schopná domáca pani z roku 1918 prináša aj strih na takéto praktické otvorené dvojdielne spodné nohavice. V 19. storočí sme sa začali viac hanbiť. Giacomo Casanova, ktorý bol v roku 1754 vo Viedni, sa posťažoval: "Ťažko bolo uspokojiť aj tie najprirodzenejšie potreby." Keď raz močil na ulici, istý človek ho rázne napomenul, že neďaleko je žena, ktorá by ho mohla vidieť.
V stredoveku sa bežne potreba vykonávala na poli alebo za kríkom, v noci do nočníka. Vidiecke obyvateľstvo nebolo vôbec prudérne, aj v teologických textoch sa bežne používalo slovo "srať". Ľudia sa s hygienou netrápili. Maliar Dürer mal v dome v Norimbergu jediný záchod - v kuchyni, hneď vedľa sporáka. V štvrtiach, kde pretekala voda, umiestnili záchodové vikiere nad vodným tokom. Odtokové žľaby však chýbali a po exkrementoch zostávali na múroch stopy. Rúry často viedli popred okná kuchyne a spálne. Z vody, do ktorej sa odvádzali fekálie, sa čerpala aj voda na pitie alebo varenie.
Čína rozvíja toaletnú kultúru
Hoci v New Yorku sú z verejných toaliet nadšení, čínskemu mestu Chongqing nemôžu konkurovať. Otvorili tam budovu, ktorá má viac než tisíc záchodov zaberajúcich plochu tritisíc štvorcových metrov. Predstavitelia mesta chcú štvorposchodové toalety zaregistrovať do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšie záchody na svete. "Rozvíjame toaletnú kultúru. Ľudia môžu pri návšteve počúvať príjemnú hudbu a sledovať televíziu. Budú veľmi, veľmi šťastní po tom, čo použijú naše toalety," uviedol Lu Xiaoqing, predstaviteľ turistickej štvrte, kde sa záchody nachádzajú.
Otcovia mesta New York by si teda mohli brať z Chongqingu príklad. A napriek supermodernej dezinfekcii svojich WC by mali zrejme Američania lepšie dodržiavať hygienu. Podľa výsledkov nedávno zverejnenej štúdie si mnoho ľudí v USA po použití verejného WC neumýva ruky. Tie si umyje 88 percent žien a iba 66 percent amerických mužov. "Je úplne samozrejmé, že muži by sa mali k umývadlu postaviť častejšie," povedal novinárom Brian Sansoni, jeden z autorov štúdie. "Tretina mužov si neumyje ruky po použití toalety. To je hrozné."
Ktovie, ako by podobná štúdia dopadla na Slovensku.
Video: Platené verejne WC v New Yorku
Pohľad na umývadlo.
Daniel L. Doctoroff slávnostne spláchol ako prvý.
CITYROOM.BLOGS.NYTIMES.COM,
NOAHGREENSTEIN.COM,ARCHIV
