jako. Jan Sekal a Josef Häring, zakladajúce a kľúčové postavy originálneho pražského umeleckého zoskupenia Žižkovská avantgarda, sa tým však príliš netrápili.
BRATISLAVA, PRAHA. Vybrať sa dobrovoľne v roku 1980 na oslavy Medzinárodného dňa žien do Moskvy, kam vtedy okrem politických delegácií cestovali len viac či menej ochotní šíritelia oficiálnej kultúry, nebolo rozhodne obvyklé a dalo sa to vysvetľovať všelijako. Jan Sekal a Josef Häring, zakladajúce a kľúčové postavy originálneho pražského umeleckého zoskupenia Žižkovská avantgarda, sa tým však príliš netrápili.
Spôsobili to konceptualisti
Jednak preto, že o ich takmer konšpiratívnom spolku sa aj vďaka jeho nie veľmi početným aktivitám príliš nevedelo (čo sa však čoskoro malo zmeniť), ale hlavne preto, že ich motivácia na ďalekú východnú cestu bola silnejšia než čokoľvek iné. „Už dlhší čas nám pili krv rôzni konceptualisti, tak sme si povedali: Keď koncept, tak riadny, a oslavy MDŽ priamo v Moskve sa nám zdali ako dobrý nápad,“ spomína Jan Sekal.
Recesia v kombinácii s návštevami ateliérov popredných ruských výtvarníkov Pivovarova, Žigalova či Bulatova vyústila do rozhodnutia usporadúvať vo dvore domu, kde býval Häring, spoločné, samozrejme, neoficiálne a neohlásené výstavy skupiny. Konečný počet jej členov sa ustálil na čísle štyri, keď sa do nej presunul zo skupiny Máj 57 významný pražský výtvarník ruského pôvodu Andrej Bělocvětov, a to hneď do funkcie čestného predsedu, a jej internacionálny charakter zdôraznil aj František Bubino Kudláč, ktorý v tom čase študoval na Akadémii výtvarných umení a po návrate do Bratislavy dostal štatút „člena korešpondenta“.
Pravda, k Bratislave nemal ďaleko ani Sekal, ktorý tu istý čas žil aj so svojou matkou, kostýmovou výtvarníčkou a zakladateľkou slovenskej kostýmografickej školy Ľudmilou Purkyňovou.
Návrat po 30 rokoch
Ako správna umelecká skupina aj žižkovskí avantgardisti venovali významnú časť svojej energie tvorivým debatám, kde sa spontánne vzdávala patričná úcta čestnému predsedovi aj tým, že mu zvyšní kolegovia permanentne platili pivo. Treba dodať, že to bola od nich aj istá kompenzácia už vtedy slávnemu Bělocvětovovi za to, že inak nemal (a asi ani netúžil mať) v skupine žiadne slovo. K ďalším svojráznostiam Žižkovskej avantgardy patrí aj to, že širšia verejnosť sa o nej dozvedá až teraz, pri príležitosti výstavy usporiadanej k 30. výročiu jej založenia, ktorá sa v pražskom Atriu na Žižkove začala včera a potrvá do polovice marca.
Ak by sme si chceli dať veľmi záležať na jubileách, tak druhým výročím by mohlo byť štvrťstoročie ukončenia jej činnosti, spôsobené vynútenou Sekalovou emigráciou v roku 1983.
Súčasná výstava, kde sa Sekal prezentuje digitálnymi fotografickými sériami medvedíkov, Häring svojou nevyčerpateľnou témou problematiky priamky v obraze, Kudláč expresívnymi grafickými listami i portrétmi členov skupiny a Bělocvětov obrazom Posledný pomník snehu z roku 1976 a dvoma kresbami, si nechce ani nemôže robiť nárok na retrospektívu.
Umelecké cesty štvorice sa dávno rozdelili, tá Bělocvětovova sa dokonca uzavrela pred jedenástimi rokmi. Žižkovská expozícia predovšetkým užitočne pripomína (či v tomto prípade skôr objavuje) rozmanité podoby, akými mladí umelci vyjadrovali svoju potrebu vymedziť sa voči vtedajšej normalizačnej oficiálnej kultúre.
