ý a otvorený.“ LADISLAV JURKEMIK.
Ako reagujete na zvyčajné narážky nepriateľov futbalu – dvadsaťdva bláznov naháňa jednu loptu?
„Futbal nemá veľa nepriateľov. Podpichnutie, na ktoré sa ma pýtate, patrí do slovnej zásoby predovšetkým žien. Keď im manžel zdrhne na futbal alebo okupuje televízor. Niekedy ženy chodili na futbal trebárs, aby si našli fešáka. Dnes sa dá situácia vyriešiť jednoducho. Muž ide na štadión, jeho lepšia polovička chodí v blízkosti štadióna či priamo v jeho priestoroch po nákupoch.“
Nehovoríte azda o Slovensku?
„Žiaľ, nie. Dnešné štadióny vo vyspelých futbalových krajinách toto pohodlie poskytujú. O vyspelosti hovorím v širokom zmysle slova. Moje tvrdenie sedí na Anglicko, Španielsko, aj na Dánsko a Nórsko. Čiastočne tiež na Česko, Maďarsko, Poľsko, Chorvátsko. To sú iba príklady, ktoré mi napadli. Slovenská futbalová nekultúrnosť a úbohé vybavenie štadiónov sú jednou z príčin veľmi nízkych návštev.“
V móde sú adrenalínové športy, potom tenis a golf. Hry túto vlnu prežili. Špeciálne futbal, ktorý je v popularite na vzostupe. Na vlaňajší ročník anglickej Premier League prišlo vyše trinásť miliónov divákov. Čomu to pripisujete?
„Odpoveď bude najskôr klasická – zrozumiteľnosti hry, aj keď sa dvadsaťdva bláznov naháňa za jednou loptou. Druhú príčinu som naznačil. V mnohých krajinách budujú chrámy, divadlá futbalu. Aj v menších mestách, hoci trebárs divadielka. Návštevník má všetko pohodlie. Sú to vlastne haly. Na nikoho neprší, aj v zime je mu teplo. Na štadióne sú pekné reštaurácie a kaviarne. Prídu aj tí, ktorí sa chcú kamarátsky stretnúť či si dohodnúť nejaký obchod, vyriešiť pracovné otázky. A futbal zaujme aj toho, kto ho až tak veľmi nemusí.“
Aj na Slovensku patril futbalový zápas k tradičnému víkendovému programu zábavy. Prečo sa tento sympatický jav u nás vytráca?
„Ak chce človek u nás slušne vyžiť, je extrémne vyťažený. Často pracuje aj cez víkendy. Niekedy nemá čas ani na rodinu. Keď si nájdete voľno, majú prednosť blízki. To je zrejme najvážnejšia príčina, prečo sa až tak nechodí na štadióny. Ďalšie som už spomínal, športoviská sú v zúfalom stave. Tretí dôvod je na širokú debatu. Futbal stratil dôveru. Je v ňom veľa nečistoty, podozrení na korupčné maniere, podvody. Ak vás oklamú v obchode, po druhý raz do toho istého ťažko vkročíte. To platí aj o nášom futbale. Nedôveryhodné prostredie uberá vôľu podporovať ho. Je to ako s dopingom, ak niekto podvedie, ťažko si znovu získa meno.“
Dá sa ukázať prstom na najväčšieho vinníka nedôveryhodnosti nášho futbalu?
„Ale áno, hoci nie priamo na jedinca, iba na skupinu. Sú to funkcionári. Nie sú to odborníci a už vonkoncom nie zanietenci, ktorí aj dobrovoľne organizujú dianie. Ako voľakedy. U nás na dedine ich bolo veľa. Bavil ich futbal, nevedeli ho až tak dobre hrať, alebo zostarli, tak sa okolo neho aspoň z pasie motali a pomáhali. Od Topoľčian, odkiaľ pochádzam, vzišlo množstvo skvelých hráčov. Takých lokalít je na Slovensku mnoho. Ani dnes si nemyslím, že trpíme na nedostatok talentov.“
Spomenuli ste funkcionárov. A majitelia?
„Majitelia sú veľmi vyťažení ľudia, ktorí nemusia detailne rozumieť futbalu. Sú to fanúšikovia, ktorých som si vždy vážil. Sú medzi nimi takí, čo zbohatli z večera do rána. To môže byť problém, ale automaticky to neznamená, že sú zlí. Obklopujú sa však nesprávnymi funkcionármi. Nedokážu presne posúdiť ich škodlivé rady a nápady.“
Platí to všeobecne, alebo poznáte u nás klub, v ktorom to funguje?
„Iste to neplatí všeobecne. Poznám taký klub. Jednoznačne Žilina.“
Predvlaňajší zápas Artmedia – Trnava 1:2 rozčúlil spoločnosť ako nanajvýš podozrivý z korupcie. Ale aj Manchester United prehral vlani doma, už oslavujúc titul, s West Hamom United 0:1. Hostia sa touto výhrou zachránili. Poviete si, aj tam švindľujú?
„Nejaké prepojenie tam asi bude. V Anglicku je to však, obrazne, jeden prípad za desať rokov, u nás bežný jav.“
Čo s tým?
„Trestať. Stačí sa pozrieť k susedom. Už bez hraníc, sme jedna krv. V Česku a Poľsku robia poriadky. U nás chytili malú rybku Wänkeho tuším za päťtisíc a niekoľko jabĺk. Samozrejme, jeho konanie je odsúdeniahodné, ale veľké ryby pokojne plávu v tichom mori.“
Futbalistov vraj kazia peniaze, najmä také, ktoré berie trebárs David Beckham. Je to pravda?
„Skôr nie. Kto dostal správnu rodičovskú výchovu aj dobromyseľné otcovské zaucho, toho peniaze nikdy nepokazia. Človek však musí mať silnú vôľu. Poznám desiatky bohatých športovcov, ľudí vôbec, ktorí sú veľmi majetní, ale zostali skromní, slušní. U aktívneho profesionálneho športovca je vylúčené, aby sa dostal k peniazom zo dňa na deň. Na výslnie prepracuje nielen talentom, ale aj rokmi driny, odriekania, tréningu, pracovitosti. Môžu byť výnimky, vtedy to súvisí s tou nesprávnou výchovou alebo slabou vôľou.“
Neznejú vám logicky názory, že lekári, učitelia, hasiči, baníci, pekári by mali dostávať viac ako futbalisti, tenisti, herci? Robia oveľa vážnejšiu prácu.
„Ak sú špičkou, tiež si veľmi dobre zarobia. Na svete hrá súťažne futbal azda sto miliónov ľudí, ale iba úzka špička berie veľké peniaze. Výnimočný hráč je vo svojom odbore to, čo výnimočný chirurg vo svojom. Alebo aj vychytený kuchár, cukrár, banský inžinier. Všetci sú výnimoční odborníci. O šport je extrémny divácky záujem, nerád by som polemizoval, ktorá práca je dôležitejšia. Vážim si každú.“
Pripusťme, že pôsobíte kamenne. Plakali ste niekedy pri futbale od smútku alebo od radosti?
„Samozrejme, futbal je veľmi emotívna hra. Od radosti som plakal v Belehrade 1976, keď sme získali titul majstrov Európy. Od smútku trebárs rok predtým po prehre so Slovanom 2:4 u nás na Pasienkoch. Išlo o rozhodujúci zápas o titul.“
Práve zápas Inter – Slovan 2:4 označil aj pražský týždenník Gól, nie príliš naklonený Slovákom, za najlepšie stretnutie, aké sa hralo na území Československa. Hrali ste niekedy lepší zápas?
„Určite nie. Bol to jednoznačne najkrajší, najnapínavejší i najkvalitnejší zápas, v ktorom som hral. Aj tie slzy rýchlo uschli. V tom zápase som dal prvý gól. Dlho ho dávali v kine na začiatku žurnálu. Vtedy som chodil často do kina, video neexistovalo.“
V Góloch – bodoch – sekundách zase dlho dávali váš gól slávnemu talianskemu brankárovi Zoffovi po nacvičenom signáli z dobrých 30 metrov nechytateľnou bombou rovno do horného rohu bránky. Ako ste na signál prišli?
„Vymyslel ho pre Laca Petráša a mňa nezabudnuteľný tréner Michal Vičan. Bol to roh dozadu, kam som nabiehal. Sprvoti lopty lietali kde-kade, občas sadla. Kopal som to nespočítaľne veľa razy. Až začalo padať. Skúšal som to s gumenou loptou. Brankári odmietali chytať. Raz som v lige dal gól Plzni. Vystrelil som asi zo šestnástich metrov. Brankár Čaloun sa podvedome uhol.“
Kam patrí futbal v spoločnosti – do sféry čistej zábavy, zábavného priemyslu, vážnych vecí?
„U nás, žiaľ, na okraj spoločnosti, zdá sa mi, že vlastne nikde. Vo svete jasne do sféry zábavného priemyslu. Vyrába vzrušujúcu šou, produkuje vzory. Ponúka na trh okrem hry aj pekné výrobky – dresy, odznaky, suveníry. Sú krajiny, v ktorých vypĺňa voľný čas státisícom každý deň. Pravdaže, je to aj továreň s problémami, vyrobí i nepodarky – podvody, vulgárnosti, bitky. Je to však rozhodne úspešná fabrika.“
Kedy ste naposledy videli klasický obrázok minulých čias – chlapci si urobili zo školských tašiek bránky a hrali derby?
„Prosím vás, a kde. V Bratislave zrušili množstvo ihrísk, chystajú zničiť ďalšie. Na prístupné malé ihriská stoja ľudia priam v poradovníku. Veľké plochy sú súkromnými majetkami. Oplotenými. Pomaly sa nebude dať prejsť po lese. Nedávno som lyžoval na bežkách v Tirolsku. Stopy viedli cez súkromné gazdovstvá, popri maštaliach, ale i rodinných domoch. Ľudia chceli, mestské zastupiteľstvá zariadili. Alebo – v lete som obdivoval viedenských chlapcov ako hrajú v parkoch Schönbrunnu.“
S kým chodíte na kávu?
„S kamarátmi, novinármi, bývalými spoluhráčmi. Radšej sa však zašijem na tribúnu. Nechodím do vipiek, neodmietnem však pozvania na rôzne slávnosti, vyhlasovania, exhibičné stretnutia. Pokiaľ ide priamo o kávu, neholdujem jej, hoci si občas dobrú dám. Pijem skôr čaj. Pri kamarátskych stretnutiach rozhodne neodmietnem pohár dobrého vínka. Je jedno či je biele, alebo červené. Musí to byť kvalitka na vychutnanie si chute, vône, príjemnej chvíle.“
Kto dostal správnu rodičovskú výchovu aj dobromyseľné otcovské zaucho, toho peniaze nikdy nepokazia.
Ladislav Jurkemik
Ladislav Jurkemik
Narodený: 20. 7. 1953 v Jacovciach
Hráčska kariéra: Jacovce, Kablo Bratislava, Inter Bratislava (1971 – 80, 1981 – 83), Dukla B. Bystrica (1980 – 81), FC Gallen (Švajč., 1984 – 88), FC Chur (Švajč.,1988 – 92).
Trénerská kariéra: FC Chur (1988 – 92), Sturm Graz (1992 – 93), Spartak Trnava (1993 – 94), Kapfenberg (Rak., 1994 – 96), R. Sobota (1997 – 98), MŠK Ružomberok (1998 – 99), Koba Senec (1999 – 2000), MŠK Žilna (2000 – Štarty v reprezentácii: 57 zápasov, 3 góly. V lige: 318, 50.
Najväčšie úspechy: majster Európy 1976, bronz na ME 1980, účastník MS 1982.
