pre vrtuľník a pozlátené kľučky. Vila vo švajčiarskych Alpách
stála 4 milióny amerických dolárov, zatiaľ čo kyjevské
sídlo ležalo vedľa bývalej rezidencie straníckeho
šéfa Volodymyra Ščerbyckého.
No v najbližších
rokoch bude
domovom Pavla Lazarenka, bývalého premiéra Ukrajiny, väzenská cela
v San Franciscu.
Na Ukrajine bol Pavol Lazarenko lotrom ohromných rozmerov. Počas obdobia na čele ukrajinskej vlády (1996 - 1997) a ako protežant vtedajšieho prezidenta Leonida Kučmu mal tajne previesť až miliardu dolárov z krajiny na bankové účty v Poľsku, vo Švajčiarsku, v Paname, Antigue a USA.
Lazarenkova akcia nebola na tie časy dokonca nezvyčajná - vzal polovicu všetkých ziskov súkromných spoločností obchodujúcich s plynom, ktorým udeľoval povolenia.
No táto krádež bola určite najodvážnejšou v jeho generácii a hodila sa k Lazarenkovmu impozantnému vzhľadu - 192 centimetrov a koruna hustých čiernych vlasov. "Mal charizmu, ale keď som sa s ním zoznámila, myslela som si, že je diabol," povedala Olena Pyrtula, známa ukrajinská novinárka. "Pomyslela som si: Tento muž je schopný niekoho zabiť."
Rýchly vzostup
Začínal ako traktorista na družstve v dnepropetrovskej oblasti, ako 24-ročného ho už vymenovali za riaditeľa. Ako 33-ročný bol šéfom poľnohospodárstva v tejto oblasti. Podľa rovesníkov mal talent byť lojálny a dať podriadeným ochutnať každý podvod, aký rozbehol.
K jednému z jeho prvých veľkých obchodov došlo v roku 1992, keď bol Lazarenko vodcom oblasti Dnepropetrovsk pod patronátom vtedajšieho premiéra Leonida Kučmu. Lazarenko zaistil štátnu licenciu pre štátne družstvo Naukovy, aby smelo vyvážať štátom vyrábanú železnú rudu na zaplatenie dovozu kráv. No 34 miliónov získaných z predaja rudy omnoho prevýšilo cenu dobytka, takže Lazarenkovi a jeho spoločníkom ostalo 20 miliónov na prevedenie na rôzne účty vo švajčiarskych bankách. Kučmu inaugurovali v roku 1994 ako prezidenta a v septembri 1995 vymenoval Lazarenka za svojho prvého podpredsedu vlády.
Hryhorij Omeľčenko, šéf parlamentného protikorupčného výboru, zaprisahával Kučmu, aby si nevybral Lazarenka. No Kučma odvetil, že tajná služba Lazarenka vyšetrovala a zistila, že "všetko je v poriadku". Dňa 21. októbra 1996 Kučma povýšil Lazarenka na premiéra a o mesiac mu dal Rad Jaroslava Múdreho, jedno z najvyšších ukrajinských ocenení.
Šikovný manipulátor
Keď mu Kučma kryl chrbát a generálneho prokurátora mal vo vrecku, Lazarenko vytrieskal milióny dolárov na vydávaní licencií súkromným plynárenským spoločnostiam, aby zásobovali najbohatších zákazníkov v krajine. Prevádzal tiež peniaze vyzbierané od ukrajinských plynových spotrebiteľov na účty v bankovníckych rajoch a ručil štátnymi fondmi na krytie takto vzniknutých dlhov voči dodávateľovi plynu - Gazpromu.
K firmám, ktoré ťažili z jeho ochrany, patrila jeho vlastná - United Eenergy Systems UES - ktorú viedla Julia Tymošenková, vtedajšia Lazarenkova blízka známa.
Pôvodne ilegálna videospoločnosť dostala od Lazarenka monopol na zásobovanie tretiny krajiny plynom. V roku 1996 UES priznala obrat 11 miliárd dolárov, čo bolo viac než 20 percent HDP Ukrajiny v tom roku.
No hoci v tom čase sa na jeho zámorské účty začalo prelievať 165 miliónov dolárov, podľa súdnych dokumentov USA Lazarenko priznal v tom roku príjem len 5040 dolárov a tvrdil, že vlastní len Ladu a byt.
Omeľčenko sa nevzdával. V decembri 1996 navštívil generálneho prokurátora s papiermi dokazujúcimi Lazarenkove nelegálne aktivity, no neskôr odmietol vyšetrovanie so slovami, že "premiér má veľa priateľov z Dnepropetrovska na veľmi vysokých miestach". Potom vzal tieto papiere ku Kučmovi, ktorý sa zdal nahnevaný a prikázal tajnej službe, aby to vyšetrila. No dôkazy okamžite odovzdali Lazarenkovi a Omeľčenko zistil, že vyšetrovať začali jeho. Utiekol do Nemecka.
Pomalý pád
Nie je známe, prečo alebo kedy sa Kučma s Lazarenkom rozkmotrili. Niektorí analytici podozrievajú Kučmu, že sa začal obávať Lazarenkových mocenských ambícií a vedomostí o korupcii v prezidentskom paláci. Iní hovoria, že Kučma sa podvolil tlaku zo Západu, aby urobil niečo s prebujnenou korupciou v ukrajinskej politike. Nech už to bolo akokoľvek, Kučma vyhodil Lazarenka 1. júla 1997 a inicioval aj kriminálne vyšetrovanie Lazarenkových aktivít, hoci bývalý premiér mal poslaneckú imunitu.
Odvážny Lazarenko sa nezmieril so zradou len tak. Vytvoril novú stranu s názvom Hromada a prešiel do antikučmovskej opozície. Je zaujímavé, že Kučma zrejme pozastavil parlamentné hlasovanie o zrušení Lazarenkovej imunity, zatiaľ čo Lazarenko sa priamych osobných útokov na prezidenta zdržal. Obaja vedeli, koľko špiny naňho ten druhý vie a koľko by riskovali, keby ju na seba začali hádzať.
No 2. decembra 1998 Lazarenka zatkli na švajčiarskych hraniciach, keď cestoval na panamský pas, zjavne s úmyslom skontrolovať svoje švajčiarske účty a zorganizovať prevod takmer 100 miliónov do USA. Švajčiarske úrady, ktoré v tichosti už celé roky Lazarenka vyšetrovali, ho obvinili z prepierania peňazí. Vo väzení strávil 14 dní, kým bola zložená kaucia.
Kučma sa chopil príležitosti a naplánoval parlamentné hlasovanie o zbavení Lazarenka imunity na 17. februára 1999.
Lazarenko utiekol najprv do Grécka a potom do USA, kde požiadal o azyl, keď ho zatkli za nelegálny vstup do krajiny.
Finále
Lazarenkovho ukrajinského pobočníka v USA Petra Kiričenka, s ktorým sa stali "partnermi" začiatkom roku 1993, vyšetroval už vyše roka agent FBI Bryan Earl.
Prehľadal Kiričenkov odpad z kancelárie a domácnosti a podarilo sa mu dať dokopy detaily o tom, ako fungoval Lazarenkov celosvetový plán prepierania peňazí.
Kiričenko pochádzal z rovnakej stajne - bol okázalý a neopatrný. Staval si obrovské sídlo na sanfranciskom kopci, ktoré nazýval Šangrila, a vlastnil viac ako 25 miliónov dolárov v nehnuteľnostiach. Netajil sa stykmi s Lazarenkom, dokonca rozdával zlaté vizitky s vytlačeným chvastaním "poradca premiéra". Začiatkom roku 1998 Lazarenko odletel do USA, aby sa stal kmotrom Kiričenkovej dcéry, a na hostine obaja spievali až do rána.
Krátko potom kúpila nefunkčná zámorská spoločnosť ovládaná Kiričenkom staré sídlo Eddieho Murphyho. Lazarenko sa už pripravoval presťahovať seba, svoju rodinu a ukradnuté fondy z Ukrajiny.
No v rámci preventívnych opatrení dal Earl Lazarenka na zoznam sledovaných FBI, aby si zaistil, že ho včas upozornia, keď bývalý ministerský predseda ujde. Vo februári 1999 sa toto opatrenie vyplatilo. Earl bol pripravený zatknúť Lazarenka na letisku JFK v New Yorku.
Prípad Lazarenko sa ukázal pre USA ako dilema. Na jednej strane mali dobrý dôvod veriť, že v prípade návratu na Ukrajinu by mu hrozilo nebezpečenstvo zo strany Kučmu. Na druhej strane si Kučmova administrácia vytvorila s Kučmom úzke vzťahy a iracká vojna urobila tieto vzťahy ešte cennejšími pre Bushov Biely dom. Washingtonu sa nechcelo provokovať Kyjev tým, že by ukryl najväčšieho Kučmovho nepriateľa.
Medzitým aj Švajčiarsko a Ukrajina - ktorá už obvinila Lazarenka z toho, že nariadil dve politické vraždy v polovici 90. rokov - chceli jeho vyhostenie, zatiaľ čo chabá obžaloba FBI spočívala na Earlovej schopnosti dokázať, že to, čo Lazarenko spáchal na Ukrajine, je zločinom aj v USA.
No Earl napokon dostal, čo potreboval. Umiestnil Lazarenka a Kiričenka do spoločnej cely počas dlhých mesiacov individuálnych výsluchov, čím im hral na nervy a podkopal ich vzájomnú dôveru. Kiričenko sa zlomil ako prvý, sľúbil vypovedať proti Lazarenkovi výmenou za zhovievavejší trest. No pri výpovedi na procese s Lazarenkom sa zrútil, keď opisoval, ako ho objal a pobozkal pri rozlúčke. "Bol to Judášov bozk!" vzlykal.
Kiričenko porotu presvedčil. Lazarenka uznali vinným z 29 prípadov vymáhania, prepierania peňazí a elektronického podvodu. Po prečítaní rozsudku sa bývalý premiér, ktorého zbavili istôt, ukradnutých majetkov a palácov, obrátil na svojho právnika so žalostnou otázkou: "Kam teraz pôjdem?"
Tom Nicholson © SME
Zdroje: Jason Felch, "To catch an oligarch", San Francisco Magazine, October 4, 2004; Alex Rodriguez, "Case shines light on corruption era", Chicago Tribune, June 9, 2003; Roman Kupcinsky, "The case of Pavlo Lazarenko: A study of high-level corruption", The Ukrainian Weekly, February 17, 2002; "Hubris, real estate and the fall of a Ukrainian prime minister", St. Petersburg Times, November 28, 2000.
10 najskorumpovanejších hláv štátov
1. Mohamed Suharto, Indonézia, 1967 - 1998 15 až 35 miliárd USD
2. Ferdinand Marcos, Filipíny, 1972 - 1986 5 až 10 miliárd USD
3. Mobutu Sese Seko, Zair, 1965 - 1997 5 miliárd USD
4. Sani Abacha, Nigéria, 1993 - 1998 2 až 5 miliárd USD
5. Slobodan Miloševič, Srbsko/Juhoslávia, 1989 - 2000 1 miliarda USD
6. Jean-Claude Duvalier, Haiti, 1971 - 1986 300 až 800 miliónov USD
7. Alberto Fujimori, Peru, 1990 - 2000 600 miliónov USD
8. Pavlo Lazarenko, Ukrajina, 1996 - 1997 114 až 200 miliónov USD
9. Arnoldo Aleman, Nikaragua, 1997 - 2000 100 miliónov USD
10. Joseph Estrada, 1998 - 2001 78 až 80 miliónov USD
Merané sumou peňazí, ktoré ukradli svojmu národu. Zdroj: Transparency International
|
Lazarenko v roku 2004. |
