násť rokov žijúca v Bratislave. Táto dáma už mnohokrát potvrdila, že nie je jednostranne orientovaná biznismenka.

Ako ste prišli k takému peknému slovanskému menu?

Moja stará mama bola z Brna a mama môjho manžela zasa z Olomouca. Sme skrátka typická viedenská rodina. Mama sa za slobodna volala Drabik. Keď si pozriete viedenský telefónny zoznam, vidíte tam veľmi veľa slovanských mien, lebo sme všetci z jednej monarchie. Moja stará mama a mama môjho manžela ešte spolu hovorili po česky, ja už som sa jazyk neučila.

Je slovenčina ťažká?

Je. A navyše som ju nemala v uchu. Dnes môžete hocikde počuť napríklad taliančinu a keď sa ju začnete učiť, je to ľahšie. Ja som zvuk slovenčiny nemala v ušiach. Keď som si prvýkrát dokázala sama vypýtať v obchode desať deka šunky, bol to pre mňa neuveriteľný úspech a tešila som sa ako malé dieťa.

Začínali ste na oddelení styku s verejnosťou a zrejme sa to premietlo do celej vašej kariéry. Je o vás známe, že komunikácia a orientácia na imidž vám idú skvele.

Reprezentujem banku, ktorá má tiež nejaký imidž. Vystúpenia v médiách treba dobre strážiť, lebo by ich nemalo byť príliš veľa. Banka musí byť na jednej strane sympatická, na druhej strane seriózna a to je niekedy úzka cesta.

Pôsobíte dojmom, že si viete veci zariadiť. Cítite sa niekedy zahltená prácou?

Určite. Hlavne keď mám povinnosti cez víkend. Cez týždeň pracujem veľa, chodím domov neskoro, tak sa snažím dopĺňať spánok cez víkend. Ale keď mám niečo cez víkend, je to ťažšie. No je pravda, že treba vedieť prísť domov aj skôr.

Čo pre vás znamená skôr?

O desiatej, jedenástej.

A čo potom znamená neskôr?

Napríklad o jednej. Boli aj časy, keď som ešte večer z nejakej recepcie išla späť do banky a pracovala. Zlepšujem sa však a mám pravidlo, že jeden večer do týždňa je môj a zariadim si ho, ako chcem ja, napríklad idem do posilňovne.

Nepoviete si niekedy, "keby som si našla iné zamestnanie, mala by som na seba viac času"?

Samozrejme. Každá pozícia má výhody aj nevýhody a vždy platíte nejakú cenu. Môžete však aj veľa dostať. Mám možnosť pozitívne ovplyvňovať veci. Pozývajú ma na podujatia, napríklad kultúrne, na aké by som dobrovoľne nešla, a zistím, že je to zaujímavé. Spoznávam zaujímavých ľudí, akých by som normálne nepoznala. To dáva životu šmrnc.

Môžu takéto biznisové stretnutia prerásť do osobného priateľstva?

Áno, môžu. Mám takýchto priateľov. Som na Slovensku štrnásť rokov. Zažila som aj ťažké časy a takéto zlé chvíle sa dajú prekonať iba s pomocou ľudí. Z tých, ktorí vedia podržať, sa stávajú priatelia.

Aký dojem na vás spravilo Slovensko pred štrnástimi rokmi? Bol to kultúrny šok?

Bol. Sťahovala som sa v septembri, prišla zima, všetko bolo pochmúrne, neboli tu farby, aj budovy boli sivé, zima bola iná, než na akú som bola zvyknutá. Chýbal mi aj manžel, ktorý ostal vo Viedni, zvykala som si na víkendové manželstvo. Ale od začiatku ma príjemne prekvapovali ľudia. Nečakala som, že mi budú až tak pomáhať.

O Slovákoch sa hovorí, že sú závistliví, ako to vnímate vy? Stretli ste sa aj s nepriazňou?

Samozrejme, ale to je normálne. Slovenská sporiteľňa je veľká inštitúcia a nemá len priateľov. To však nemôžem brať osobne. Niektorí ľudia ma zasa vidia na spoločenských podujatiach, čo je súčasť mojej práce, a hovoria si: Prečo toľko zarába, keď sa chodí len zabávať a ukazuje sa v Smotánke? Myslia si, že toto je môj každodenný život. Ale tomu rozumiem, kto to nezažil, nedokáže si to predstaviť. No myslím si, že Slováci nie sú závistlivejší ako Rakúšania.

Ako vnímate vývoj Slovenska?

Keď som prišla, v Bratislave boli dve reštaurácie, ostatné boli skôr také hostince. Teraz je ich množstvo. Ešte pred desiatimi rokmi bolo v meste ticho. Prejdite sa teraz v lete cez centrum, žije to tam naplno. U zamestnancov zasa vidím, ako neuveriteľne sa dokážu rozvíjať. Klobúk dolu. Ľudia sa chcú učiť a je to cítiť. A to sa týka celej spoločnosti.

Pred týždňom sme uverejnili článok s úvahami, či vôbec existuje slovenská kuchyňa. Aký je váš názor?

Existuje, žiaľ, to neukazujeme. V Bratislave sú asi dve reštaurácie, ktoré sa orientujú na slovenskú kuchyňu. Keď prídu zahraniční hostia, máme problém pozvať ich na typicky slovenské jedlo. Je mi to ľúto, lebo tradičná slovenská kuchyňa je skvelá. Bola by som rada, keby sme sa v gastronómii vrátili ku koreňom.

Čo zo slovenskej kuchyne obľubujete vy?

Bryndzové halušky, oštiepok, aj opekaný, pirohy, kapustnicu. Treba si len dávať pozor, lebo to je veľký útok kalórií.

Keď hovoríme o Slovákoch, hovoríte nie "vy", ale "my".

To je pravda, cítim to tak.

Je však veľmi pravdepodobné, že raz sa vrátite do Rakúska. Ako to bude potom?

Nechcem o tom rozmýšľať, lebo to bude veľmi ťažké.

Ale veď sme v Schengene a máme k sebe ešte bližšie.

To je pravda, ale ja na Slovensku žijem. Osemdesiat percent môjho života sa odohráva tu. Cítim sa ako polovičná Slovenka.

Zvykli ste si na to, že manžela vidíte len cez víkend?

Na to sa úplne zvyknúť nedá, ale znášam to oveľa lepšie.

Čo robí manžel?

Už je v dôchodku, bol generálnym tajomníkom bankovej asociácie v Rakúsku, teda je z brandže a to mi veľmi pomáha, lebo s ním môžem o mnohých veciach diskutovať. Vie mi poradiť.

Niektorí úspešní ľudia dosiahnu vysoké pozície bez toho, aby si to v mladosti zvlášť plánovali, ako to bolo vo vašom prípade?

Vždy som chcela rásť. Nemala som predstavu, kde sa to skončí. Šťastím bolo, že som prešla všetky priečky rebríka. Sú ľudia, ktorí nejakú priečky preskočia a potom sa zvezú späť. Napríklad som pracovala v pobočke. To bolo užitočné, lebo si pamätám, ako som sa trápila s ústredím a aké finty sme robili, keď ústredie stanovilo pravidlá, ktoré sa nám nepáčili. Takže viem, ako rozmýšľajú moji vedúci pobočiek a aké finty skúšajú na mňa (smiech). Musím však povedať, že všetky dôležité rozhodnutia týkajúce sa kariéry, som robila spolu s manželom. Aj keď som išla na Slovensko. To bolo veľmi vážne rozhodnutie, ktoré malo silný dosah na naše súkromie, no vždy ma v tom podporoval. To je neuveriteľne dôležité.

Kedy ste počas kariéry zažili zlé časy?

Vždy, keď začínate niečo nové, je prvý rok ťažký. Musíte sa učiť nové veci, robiť aj malé kroky späť, niekedy sa vyrovnávať s intrigami, to je normálna vec, s tým treba rátať. Čím vyššie ste, tým viac ste sám a zároveň rastie zodpovednosť. Ja mám zodpovednosť nielen za 4800 zamestnancov, ale aj za ich rodiny. A niekedy človek naozaj nevie, čo je správne. Tie najťažšie rozhodnutia sú personálne.

Povedzme, prepustiť niekoho, kto nie je zlý, aby uvoľnil miesto niekomu vynikajúcemu?

Presne tak.

Finančná inštitúcia je dosť neľudská mašina a vy máte podľa médií schopnosť poľudštiť ju. Nedolieha to niekedy aj na vás?

Viete, banky ľudia vnímajú ako suché inštitúcie a bankárov vnímajú ako suchých ľudí. Ale mení sa to. Banky si začínajú zakladať na priateľskom imidži. To však nie je všetko, samotní zamestnanci musia mať z práce radosť. Ja to neberiem tak, že banky sú suché. Banky pracujú s dôverou klientov a dôvera je veľmi ľudská emócia.

V súvislosti s biznisom používate termín emocionálna inteligencia.

Časy sú rýchle, na zamestnancov vyvíjame čoraz väčší tlak a treba im aj niečo dať. Stres sa dá vydržať, len keď je pozitívny. Negatívny stres ohrozuje zdravie. Pozitívny stres je motivácia.

Momentálne na finančnom trhu pokoj nemáte, však?

Naozaj nie, ale pre mňa boli najhoršie dni, keď som mala málo práce. To sa čas veľmi vlečie. To je pre mňa najväčší stres.

V Amerike nastala hypotekárna kríza, ako to ovplyvní náš región?

Je pravda, že to má dosah na celosvetovú ekonomiku, ale myslím si, že na Slovensku bude ten dosah obmedzený a že netreba mať strach, čo sa týka trhu s realitami. Možno nastane útlm. Ale prirodzené je, že ekonomika nemôže stále ísť len hore. Niekedy je aj zdravé, keď ide nejaký čas dole.

Blíži sa zavedenie eura. Aký to bude mať dosah?

Diskutuje sa o tom, ako euro zvýši ceny. Nedá sa vylúčiť, že to ovplyvní ceny, ale som presvedčená, že dosah nebude obrovský. Aj v Rakúsku sa o tom diskutovalo. Sú ľudia, čo hovoria: To jedlo, čo som teraz dostal, stálo pred siedmimi rokmi v šilingoch polovicu. Ale to sú, prepáčte, hlúpe úvahy, lebo nezohľadňujú infláciu, situáciu na svetových trhoch, neúrodné roky, ktoré v poslednom období zvýšili v Rakúsku ceny chleba a podobne. Nemôžeme všetko hádzať len na euro. Na druhej strane, s príchodom eura ekonomika porastie, platy sa zvýšia.

Môžeme sa nejako pripraviť na príchod eura?

Keď zomrela moja stará mama, v posteli sme našli skryté vkladné knižky a peniaze. Tie peniaze boli zabalené v novinách, takmer sme ich vyhodili. Myslím, že veľa Slovákov má peniaze takto "pod vankúšom", tak ich treba zobrať a uložiť ich do banky na účet, lebo tak bude výmena za eurá jednoduchšia.

V ženských časopisoch a reláciách sa vás pýtajú na rôzne módne záležitosti, ste priam arbiter vkusu. Máte módnych poradcov?

Mám manžela (smiech). Som pragmatický človek, kupujem si veci, v ktorých sa cítim dobre. Priznám sa, je mi jedno, či je to najmodernejšia vec, alebo nie. Musím celý deň pracovať a nemôžem si dovoliť veci, ktoré sa pokrčia po hodine. Je mi jedno, či to je, alebo nie je Armani či Versace.

Rátal som s tým, že budete mať elegantný kostým a vy máte nohavice a čierno-bielu koženú bundičku. Ste neformálny typ riaditeľky?

Pozrite sa, celý deň sedím v kancelárii, večer idem autom na večeru do Viedne. Toto, čo mám na sebe, je praktické. A takto si kupujem všetko, nemienim sa prispôsobovať oblečeniu. Niekedy, napríklad pred plesom, si musím dávať robiť make-up a je pre mňa utrpenie, keď vizážistka na mne pracuje tri štvrte hodiny. Ráno sa namaľujem za päť minút. Musím vyzerať poriadne, ale netreba to preháňať.

Zrejme si nepotrpíte na uniformy vo vašej firme.

Ak pracovník neprichádza do styku s klientmi, môže mať aj neformálne oblečenie. Aj ja by som najradšej nosila texasky, ale to by verejnosť asi veľmi nezobrala.

Vaše meno sa objavuje v súvislosti s charitou. Ľudia, ktorí sa venujú charite, si riešia aj veci sami v sebe.

Naša banka zarobí, chvalabohu, dobre a je našou povinnosťou dať niečo spoločnosti a pomáhať ju rozvíjať. Nadácia Slovenskej spotiteľne každoročne podporuje množstvo projektov pre hendikepovaných ľudí či študentov. Orientujeme sa na mladých ľudí, lebo to je budúcnosť. Aj ja dávam svoje peniaze na charitu a teším sa na čas, keď nebudem dávať len peniaze, ale aj svoj vlastný čas a energiu. Lebo keď dávam na charitu iba peniaze, niekedy mám zlý pocit, že si tým len kupujem to, že nemôžem dať viac.

Čím sa budete zaoberať, keď banku odovzdáte niekomu inému?

Fíha, to je ťažká otázka. Mám dve možnosti, ktoré sa dajú aj skombinovať. Buď otvoriť vlastnú reštauráciu, alebo sa naplno venovať charite.