V Hrnčiarovciach nad Parnou niekto chová levy. Niektorým susedom to prekáža, spísali aj petíciu. Podaktorým chýba zákon, ktorý by sa chovom levov na našom území zaoberal, lebo, ako pripomínajú, lev nie je pes. Podľa úradov je však všetko v poriadku. Zaujímavejšia je skôr otázka, prečo vlastne niekto v dedine pri Trnave chová šelmy?Kto by nepoznal dojímavý príbeh levice Elsy od Joy Adamsonovej? Aj v Hrnčiarovciach nad Parnou, v dedine neďaleko Trnavy, žije levica Elsa. S človekom. Presnejšie, s dvadsaťsedemročným Petrom Ardanom. Else robí spoločnosť samec Leo. Hrnčiarovce však nie sú Afrika a niektorým susedom sa zdá, že lev do blízkosti ich obydlí nepatrí. "K levom sa už vyjadrovať nebudem," odbil nás starosta Rastislav Mrva. "Všetci len levy, levy, levy. Nikoho nič iné nezaujíma." Sám má dom neďaleko pozemku, kde levy žijú. V médiách sa už posťažoval na to, že neexistuje smernica, ktorá by upravovala podmienky ich chovu, pričom vyslovil výhrady k hygiene, ktorú podľa neho nedostatočne pri starostlivosti o levy zabezpečuje ich majiteľ. Kráľ zvierat musí mať na svojom jedálnom lístku riadne porcie surového mäsa a tie vraj v lete zapáchajú a priťahujú muchy. Nespokojenci spísali petíciu. V noci ich ruší ručanie, skrátka a dobre, lev patrí na safari! Podľa hovorcu ministerstva životného prostredia Petra Višvádera je však konkrétne s týmito levmi všetko v poriadku: "Chovateľ má všetky potrebné povolenia na chov, tento chov je legálny."

Krásne a milé zvieratá

"Je to nejaký mafián?" zíde na um ľuďom ako prvé, keď im poviete, že niekto na Slovensku chová dva levy. Nie. Peter Ardan nie je mafián, má malú tlačiareň, ktorá vyrába plagáty, knihy a kalendáre. Jazdí na postaršom zablatenom golfe, nie na nablýskanom terénnom mercedese. A levy chová pre vlastné potešenie, nemá na to nijaký iný dôvod. Sú to jednoducho krásne a milé zvieratá. Neveríte? Keď Peter vojde do ohrady a Leo ho objíme obrovskými labami, prižmúriac spokojne oči ako mačička, hravo vás o tom presvedčí. Toľko úprimnej lásky, to sa hneď tak nevidí. No nikoho iného by Peter do ohrady nepustil. Jeho už levy poznajú, ale pre iných by tieto "mačičky" mohli byť nebezpečné. "Ak by do klietky vošiel niekto iný, možno by už nevyšiel. Sú dosť plaché a v uzavretom priestore by asi cudzieho napadli."

Lásku k levom objavil v sebe Peter vďaka priateľstvu s najznámejšou chovateľkou tigrov na Slovensku Ivetou Iršovou z Kostolnej pri Dunaji. "Kamarátkin otec bol veterinár a chodil sa o tigre starať. Raz som tam išiel s nimi a odvtedy už pravidelne." Iveta Iršová získala leva výmenou za tigra. Leo napokon skončil u Petra, hoci pôvodne mal uňho zostať iba týždeň, kým preňho niečo nájdu. "Leo mal dva týždne, keď si ho zobrala Ivetka a u mňa je od svojich šiestich mesiacov." Dnes má vyše dvestokilový levík dva roky. Neskôr sa Peter rozhodol zaobstarať Leovi priateľku, a tak si z Česka dal doviezť Elsu. Kúpil ju ako polročnú, dnes má jeden a pol roka. "Je odmeranejšia. Ľudí veľmi v láske nemá. Predtým bola v cirkuse. Vystupovali s ňou. Ale bola ešte mladá, skôr sa s ňou fotili, najmä deti."

Pohrýzli ho iba raz

Peter je zatiaľ slobodný, takže k jeho záľube sa zatiaľ nemá kto vyjadrovať. No aj keby sa nejaká žena vyskytla, nič by to na jeho láske k nebezpečným krásnym zvieratám nezmenilo. "Som taký, že idem svojou cestou." Partnerka si bude musieť skrátka levy obľúbiť, alebo ich aspoň tolerovať. Rodičia si myslia, že ich synovi šibe, ale zvykli si, na levy sa boli pozrieť asi dvakrát. "Nemajú k nim vzťah."

Peter sa levov nebojí. Je s nimi každý deň asi dve-tri hodinky, v zime trocha menej ako v lete. Poznajú sa dobre. "Sem-tam nejaké škrabance sú. Raz ma pohrýzli, na ruke, bol som si ju dať ošetriť. Ale to bola skôr moja nepozornosť. Elsa ma chytila a roztrhol som si vlastne na jej zuboch ruku," vysvetľuje a berie chybu na seba. "Keď je pri nich viac ľudí, bývajú nervózni. No ak vidia, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, tak nie. Radi sa predvádzajú."

Leo a Elsa spolu vychádzajú bez problémov, hoci Leo je dominantnejší. "V ich hierarchii to tak je," vraví Peter. O rok by mohli mať aj mladé. Majiteľ levov medzi rečou prehodí, že už jednu levicu mal, tiež sa volala Elsa, ale ‚tá pošla'. Je skúpy na slovo a svoju záľubu považuje za úplne prirodzenú, takže to, čo by vás mohlo zaujímať, preňho ani nestojí za reč. "Levy sa vo voľnej prírode dožívajú asi dvanásť-trinásť rokov, ale v zajatí aj dvadsaťpäť," dozvedáme sa.

Keď je možnosť mať leva...

Peter by chcel na pozemku zriadiť zverinec, ktorý by bol prístupný aj verejnosti. Zadarmo, nemieni na tom zarábať. Ďalšie levy by teda mali pribudnúť, prípadne tiger. Chová ešte psa a rybičky, ale to mu nestačí. "Keď je možnosť mať leva, tak mám leva."

Majiteľov levov je na Slovensku viac. "Mačkovité šelmy vlastní určite minimálne päťdesiat či šesťdesiat ľudí. Tí, ktorých poznám, sú v pohode. Žiadne podsvetie." No uživiť leva, to aj voľačo stojí. "Včera som im dal teľa, malo štyridsať kíl, a dnes už z neho nie je nič." Naozaj, na zemi sa váľajú len zvyšky kostí. "No potom nemusia žrať aj dva dni, priemerne zožerú tak pätnásť-dvadsať kíl denne. Potravu dostávam sponzorsky alebo sa dohodnem na cene s družstvom či s mraziarňami, odpredajú mi za pár korún mäso, ktorému sa končí záruka." Na otázku, či by levy svojho pána aj napadli, keby nedostali žrať, Peter prikývne: "No, bolo by to možné. Pud sebazáchovy u nich je."

Do konfliktu neprišiel s nikým. "Skôr je to poza chrbát." Viac ako rev a zápach je pre ľudí problémom zrejme strach. "Báť sa asi boja. Keď bol Leo malý, behal po záhrade. Raz zvalil plot, ale odvtedy už nebehá." No sused, ktorého pozemok delí od dravých šeliem iba obyčajné pletivo, so zvieratami ani s ich majiteľom nijaké problémy nemá. "To viete, ľudia, sú všelijakí," vraví domáci spoza plota a usmieva sa, zatiaľ čo zvery dráždi na dvore pobehujúci pes.

n

Hoci si pomaly zvykáte, že pre niekoho je láska k levom úplnou samozrejmosťou, predsa len vám nedá: Čo vlastne Petra na šelmách tak priťahuje? "Čo ja viem? Sú to milé tvory. A keď sú na vás zvyknuté, tak sa líškajú. Sú veľmi dobré. Človek by ani nepovedal, že sú to vôbec levy."