etí a priateľskej úprimnosti.
Vychádza pritom zo skutočných situácií. „Predobraz dvojíc je skutočný,“ hovorí o filme jeho producent Ondrej Trojan. „Aj keď tie dvojice sa navzájom nepoznali.“
Nájsť sám seba vo filme je celkom zvláštny pocit. Pritom ani nemusíte byť aktérom. Medvídek nie je takým veselým filmom, ako predchádzajúce Hřebejkove filmy. Témou je možno konvenčnejší a ľudskejší, preto mnohým bližší. A najmä, bližší čitateľkám dámskych knižníc, aj keď už nie je taký smiešny.
„Áno, ženy sú hýbateľkami, určujú, kam sa vzťahy vyvíjajú. Tiež si myslím, že je to ženský film, aj keď do istej miery bude aj z pohľadu režiséra autobiografický,“ vysvetľuje Trojan.
Medvídek je filmom o manželstvách, v istom zmysle všetkých neúspešných. „Aj okolo mňa sa všetkým vzťahy rozpadajú,“ hovorí Roman Luknár. „No ja som sa po tomto filme do svojej ženy znovu zamiloval.“ Možno preto Medvídek predsa len nie je takým pesimistickým filmom.
I keď Jiří Macháček tvrdí, že manželstvo nikdy viac. „Napriek tomu, že hrám postavu, ktorá sa nechce rozviesť. To je pre mňa teda dosť nepochopiteľné.“
Napokon, jediným víťazom filmu sú deti. Dokonca vlastné deti hercov, ktoré si vo filme zahrali. „To bol nápad Jana Hřebejka,“ prezrádza Macháček. „So svojou dcérou som pred kamerou stál prvý raz. Chcel som vedieť, či si vôbec uvedomuje, že pracuje.“ Nevieme. Ale určite im to svedčí. Najmä, keď Macháček hrá paradoxne postavu, ktorá presadzuje „tradičné“ rodinné hodnoty. Bezhlavo a čiernobielo, no vcelku sympaticky.
Možno preto, že víťazkami tohto filmu sú ženy, a outsiderské mužské typy volajú po poľutovaní. Keby si, samozrejme, za svoj osud nemohli. Medvede vraj nemajú mimiku. Šelma, pri ktorej neviete odhadnúť, čo práve urobí. Film Medvídek je podľa jeho tvorcov podobný.
„Je trochu šelma a trochu plyšové zvieratko. Zoči–voči medveďovi aj tak neviete, či sa smeje, alebo sa mračí,“ dodáva Trojan.
