kubánske úrady aj Petra Novotného z mimovládnej organizácie Občianske oko.Ivana Kullová má 25 rokov. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave študovala medzinárodné vzťahy. Možno aj preto, že hovorí po španielsky, zaujala ju Kuba. "Ľudské práva na Kube a hľadanie zodpovednosti medzinárodného spoločenstva" - znela téma jej diplomovej práce. Pre diplomovku sa skontaktovala s ľuďmi z občianskeho združenia Človek v ohrození. "A hneď po škole som prešla sem," vraví Ivana. Na Kube bola dvakrát, posledná cesta by bola bývala tretia. No v Havane, presnejšie na havanskom letisku, pobudla iba asi tri štvrte hodiny. Ďalej ju nepustili. "Povedali mi, že mám zakázaný vstup na územie Kubánskej republiky. Len počkali, kým lietadlo, ktorým som prišla, odletí. Bola som na ich zozname v počítači. Colníčka ma potom odprevadila do lietadla."
Môže to byť signál
Colníci mali Ivanine meno, číslo pasu aj dátum narodenia. Vraj nevedia, prečo je tam, ale musia ju poslať domov. "Boli slušní, nemôžem sa sťažovať. Tá pani to brala skôr rutinne. Pýtala som sa jej, či bežne posiela ľudí naspäť. Vravela, že sa to stáva. Sú na to zvyknutí."
Všetko šlo rýchlo. Colníčka povedala, že sa vráti, len čo vybaví "boardingpassy". Povráva sa, že štát má v každom lietadle z Kuby zaplatených zopár miest pre takéto prípady. "Tak to aj vyzeralo. Prišla s letenkami zo spoločnosti Iberia a povedala mi: Idete do Viedne, presne tam, odkiaľ ste prišli, v Madride prestúpite, nech sa páči. Dala mi letenku a odletela som." Čo by sa stalo, keby Ivana bola protestovala? "Pred pár rokmi nevpustili na územie človeka zo švédskej mimovládky. Urobil tam škandál. Rozhadzoval prinesené publikácie, aby aspoň colníci videli, ako sa žije v Európe. No nepomohlo mu to, je to zbytočné."
Ľudia z Človeka v ohrození vykonali už 17 misií na Kubu a ich aktivistu vyhostili po prvý raz. "Myslela som si, že sme pre nich malé ryby. Stretávame sa tam so zopár intelektuálmi, vyjadríme podporu rodinám politických väzňov. Skôr im prekáža, keď tam ide politik ako pred dvomi rokmi Karel Schwarzenberg, vtedy ešte senátor. Tiež ho vyhostili. Moje vyhostenie je možno signál, že sa boja, keď by ich mohli ohroziť aj také drobné aktivity, ako je prinesenie pár publikácií. Ten režim musí asi stáť na vratkých nohách."
Cambio, teda zmena
Ivana bola na Kube naposledy pred dvoma rokmi. Vtedy sa bežní ľudia na ulici báli sťažovať. "No kolegovia, ktorí tam boli na jeseň, hovorili, že ľudia sa už sťažujú absolútne všade. Taxikár sa sťažuje, sťažujú sa ľudia, ktorí vám prenajímajú izbu. Majú vylepenú nálepku s heslom "Cambio", čo znamená zmena - je to vyjadrenie nesúhlasu s režimom. Nesúhlas srší zo všetkých strán. Možno že režim toto cíti, a preto začal radikálne riešiť aktivity zvonka," vraví Ivana.
Fidel Castro sa na verejnosti neobjavuje, ale v médiách sa čítajú jeho prejavy. "Je to tradične to isté, stále sa opakujúce frázy, ako vydržia, budú bojovať, ako revolúcia zostáva. To už je taký kolorit. Ľudia to tam začínajú brať s pobaveným úsmevom." Ivana pripomína paralely s naším režimom pred novembrom 89, hoci je mladá a veľa si z toho obdobia pamätať nemôže. "Mala som sedem rokov, keď padla železná opona. Pamätám si prvomájové sprievody, kde sme povinne naklusali, pamätám si matne štrnganie kľúčmi. Kubánci sú však oveľa viac izolovaní od informácií, ako sme boli my. Bežní Kubánci na východe ostrova nemajú základné informácie o tom, ako sa u nás žije. Postsocialistické krajiny tam vykresľujú v totálne čiernych farbách - ako sa tu máme zle, ako nám zmena neprospela, topíme sa v prostitúcii a ovláda nás mafia. V porovnaní s Československom je informačná blokáda na Kube oveľa väčšia." Navyše, my sme nemali jednu charizmatickú osobu, akou je pre mnohých Kubáncov Fidel Castro. "V ich očiach je pomaly nesmrteľný. Nedá sa povedať, že by ho všetci stále rovnako podporovali ako v roku 1959. Ale pýtajú sa, čo bude, keď táto ikona odíde. Nevedia si predstaviť život bez neho. Strach z budúcnosti je oveľa väčší, ako bol u nás." Nikto vraj presne nevie, čo teraz Fidel robí. "Je vážne chorý, pretože nevystupuje na verejnosti." Mnohí intelektuáli očakávali ekonomické uvoľnenie od jeho brata Raula. Zatiaľ však nijaký zásadný obrat k lepšiemu nenastal.
Strach z Ameriky
O Spojených štátoch amerických sa na Kube informuje len negatívne. Bush je zloduch, premietajú sa len komerčné, nepolitické filmy. Väčšina Kubáncov má príbuzných, ktorí emigrovali do USA a vďaka ich finančnej pomoci prežívajú alebo si prilepšujú. Samozrejme, že aj mládež na Kube túži nosiť značkové oblečenie. "Vidíte tam ľudí, čo majú adidasky, ale to im poslali známi alebo príbuzní z USA," vraví Ivana.
Napriek tomu, že sa Kubánci spoliehajú na pomoc "bohatých príbuzných", majú vraj z Ameriky strach. Aj mnohí kritici aktivít Človeka v ohrození tvrdia, že po páde Castrovho režimu sa dostane Kuba pod americký vplyv a bude to ešte horšie. "Priznám sa, my toto neriešime. Snažíme sa tam nosiť informácie, podporovať budúcu občiansku spoločnosť. Práve preto, aby Kubánci boli dostatočne silní, aby si sami dokázali riadiť svoju krajinu. Sú držaní v propagande, že prídu Američania a zoberú im majetky. Ale podľa môjho názoru je práve preto dôležité odovzdávať im našu stredoeurópsku skúsenosť, hovoriť im, aby sa zaujímali o veci verejné a snažili sa formulovať svoje názory. Aby dokázali čeliť aj týmto strachom a boli samostatní. Aby vplyv USA dokázali odraziť."
Navonok krásny hotel
Bežný plat Kubánca je žalostne nízky, okolo 12 až 15 eur mesačne. Od roku 1962 tam funguje prídelový systém - na človeka pripadá predpísané množstvo potravín a iných potrieb. Sú na prídel, ale nie úplne zadarmo, pripláca sa. Kto má peniaze, môže si dopriať viac, vďaka čiernemu trhu, ktorý tam prekvitá. Ivana opäť pripomína paralely s naším režimom, aj tu je vrstva privilegovaných, deti komunistických pohlavárov majú všetko. Aj tu sa kradne v reštauráciách, ako sa kradlo u nás, funguje tu výmenný obchod. Špecifikom kubánskej ekonomiky je však dvojaká mena - "normálne" peso a konvertibilné peso. Predtým to bol dolár, no zakázali ho. "Ku konvertibilnému pesu sa chce každý dostať, aby mohol nakupovať v obchodoch pre turistov. A cesta ku konvertibilnej mene vedie cez turizmus, to je sektor, v ktorom chce pracovať každý. Medzi taxikármi nájdete veľa bývalých učiteľov, odišli zo školstva pre nízky plat," vraví Ivana. Kuba je vyhľadávaným miestom dovolenkárov. Podľa premiéra Fica by bolo pokrytecké chodiť si na Kubu užívať, fajčiť ich cigary, popíjať kubánsky rum, a pritom nerozvíjať "bežné diplomatické kontakty". "Použijem vetu bývalého českého prezidenta Václava Havla," vraví Ivana. "Kuba je krásny hotel, ktorý v podzemí skrýva politických väzňov. Ľudia, ktorým ide o prvoplánový oddych, idú na Kubu, do krásnych zariadení, ktoré sú štátne. Aj peniaze z nich idú štátu. Užijú si dovolenku, prídu domov a povedia, že Kubánci sú veľmi šťastní, veď učiteľka salsy sa usmievala, bola spokojná. Ale Kubu možno spoznať len tak, keď si človek zoberie batoh na plecia a cestuje krížom-krážom, rozpráva sa s ľuďmi. Je to veľmi zaujímavé. Kuba je naozaj zvláštna, ako tam všetko prežíva a funguje. Človek rýchlo pochopí, že všetko sa tam drží najmä vďaka čiernemu trhu. Je paradoxné, že celý ich socializmus, tá ospevovaná revolúcia, prežívajú vďaka kapitalistickému základu."
Podnecovať kritické myslenie
Čo chcela mladá žena zo Slovenska na Kube? "Niesla som vzdelávacie príručky v španielčine, na ich základe mali vznikať debatné krúžky. Inšpirovalo nás rozvojové vzdelávanie na Slovensku, ktoré prináša do škôl globálne témy," vysvetľuje Ivana. "Obsah sme spravili až apoliticky, citlivo. Rôzne štatistiky, témy ako chudoba, zdravie, školstvo. Samozrejme, aj téma ľudské práva. Dôraz sme kládli na interaktívne aktivity - kvízy, názorové škály, rolové hry. Napríklad aj takýto komiks sme tam pridali," listuje Ivana v príručke. "Všetko má vzbudzovať kritické povedomie, posilňovať kritické myslenie u mladých ľudí, prinútiť ich, aby vyjadrili svoj názor, aby si ho obhájili. To v ich školstve chýba. Samozrejme, nebolo to určené pre normálne školy, ale pre učiteľov, ktorých vyhodili a po večeroch, vo voľnom čase, tvoria akési improvizované centrá. V nich sa stretávajú s mladými ľuďmi. Preberá sa tu všeličo, od učenia angličtiny až po rozprávanie sa o občianskych hodnotách a etike, čo úplne na Kube absentuje. Práve z toho vzišla aj ich potreba zaťahovať mladých do diskusie. V spolupráci s nimi sme vytvorili našu pomôcku."
Slobodná Kuba?
Kuba - ostrov slobody. "To je práve to, na čom sa ľudia, ktorí poznajú situáciu, smejú. To sú také paradoxy, že ostrov slobody. A pritom, keby sa tam človek postavil na ulicu a začal kričať alebo by len povedal nejakú drobnosť proti režimu, skončil by vo väzení. Nedávno sa disidenti stretli a rozdávali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorej je aj Kuba signatárom. Okamžite ich rozohnali," vraví Ivana.
Na Kube bolo okolo tristo politických väzňov, za Raula Castra však došlo k prepúšťaniu. Je to pozitívne, ale pre aktivistov za ľudské práva sa tým nič nekončí. Za prejavenie politického názoru sedí vo väzení stále vyše dvesto ľudí. Mnohí skončili za mrežami v marci 2003 pri veľkej vlne zatýkania, niektorí až na 28 rokov. "Boli medzi nimi nezávislí novinári, teda ľudia, čo posielali do zahraničia svoje články. Aj ľudia, čo viedli nezávislé knižnice, teda v byte prijímali knihy od mimovládok a požičiavali ich svojmu okoliu. Trebárs aj Kunderu, Georgea Orwella. Alebo knihy o transformácii u nás. Zatknutí boli aj aktivisti, ktorí sa snažili sformovať opozičné politické strany a zbierali podpisy pod projekt Varela. Túto iniciatívu z roku 2001 podporilo okolo 30 000 ľudí. Varela napríklad žiada, aby do volieb kandidovali nezávislí kandidáti, aby boli voľby slobodné, aby platila aj sloboda zhromažďovania a združovania."
Rodiny politických väzňov zostali bez živiteľov. Práve na ich podporu vznikla u nás verejná zbierka, ktorú vedie združenie Človek v ohrození spolu s nadáciou Pontis. Združenie sa snaží budovať verejné povedomie o Kube, každý marec organizuje spomienku na masové zatýkanie - tento rok to bude pochod mestom. Takisto organizuje cesty na Kubu, pri ktorých sa odovzdávajú peniaze zo Slovenska rodinám politických väzňov. "Ide aj o akési splatenie dlhu, pretože aj v Československu boli politickí väzni a aj ich rodiny dostávali pomoc zo zahraničia. Slovensko už prešlo zmenou, vyjadrujeme však solidaritu s tými, ktorých to ešte čaká. Doteraz vyzbierali viac než 700-tisíc korún. Asi pred dvomi rokmi do zbierky vstúpili takzvaní adoptívni rodičia. Politici, podnikatelia či iní ľudia si adoptovali rodinu politického väzňa, ktorej prispievajú. Pravidelne navštevujeme asi 35 rodín, aby sme videli, aký je vývoj, ako sa má ich príbuzný vo väzení. Je to aj o vytvorení akéhosi vzťahu. Sú to veľmi emotívne momenty. Už len preto, že niekto z malej krajiny, ako je Slovensko si na nich spomenie a prejde takú diaľku, aby im odovzdal peniaze, ktoré vyzbierali Slováci. Toto nie sú americké peniaze."
Castrov režim - faloš a klam
Slobodné voľby? O tom môžu Kubánci zatiaľ iba snívať. Dobre si ešte pamätáme, keď aj u nás boli voľby úplná fraška. "Je absolútne neprípustné, aby kandidoval niekto, kto nie je členom komunistickej strany. Až 99 percent ľudí odovzdá hlas presne toľkým navrhnutým kandidátom, koľko je miest v národnom zhromaždení. Iste, mnohí Fidela Castra stále podporujú. "Ťažko je však povedať, do akej miery je to strach z represií, keby niekto vybočil, a do akej miery je to oddanosť a viera v to, čo tam funguje. Čoraz viac ľudí spomína zmenu, cambio. Otvorene hovoria, aký je ich systém neprehľadný, skorumpovaný, všetko je faloš a klam. Stále tie proklamované revolučné heslá. A každému ide len o to, ako sa dostať k peniazom, lebo musí prežiť. Nevedia, aká bude zmena, boja sa jej. Ale hovoria, že takto to ďalej ísť nemôže."
Maličký strach
Zatiaľ čo porušovanie ľudských práv na Kube nášho premiéra netrápi, 25-ročnú Ivanu Kullovú áno. "Chcela som robiť niečo, čo má zmysel a toto mi zmysluplné pripadá." Združenie Človek v ohrození poukazuje aj na iné autoritárske režimy. "Naši kritici kričia, prečo práve Kuba. Niekde je oveľa tvrdší politický režim a oveľa viac politických väzňov. Žiaľ, do niektorých krajín sa nedá ani dostať a v iných vôbec nie je prípustné, aby tam aktivisti vykonávali prácu v teréne. Doteraz bolo možné na Kubu chodiť a stretávať sa ľuďmi." Pochopiteľne, určitý strach bol u Ivany počas ciest prítomný. Vraví však: "Žijeme tu v demokracii, slobodne sa môžem rozhodnúť, či tam pôjdem, alebo nie. Je to na mne. Ľudia na Kube sa tiež rozhodli niečo robiť a skončili vo väzení na dvadsaťosem rokov. Tak oproti tomu je môj strach naozaj maličký."
"Je to policajný štát," vraví Peter Novotný
Koncom minulého roka kubánske úrady vyhostili programového riaditeľa Občianskeho oka Petra Novotného."Bol som tam na pozvanie českej organizácie Člověk v tísni, potrebovali experta na voľby, ktorý by objasnil miestnym disidentom, novinárom a občianskym kruhom, o čom sú slobodné voľby, aké rôzne projekty môžu robiť napríklad nestranícke organizácie. Mali sme tam byť vyše týždňa, ale už po troch dňoch nás zadržala polícia. Odviezli nás z mesta Santa Clara do Havany a vyhostili z krajiny. Stretli sme sa s disidentom Guillermom Fariňasom, ktorý má nezávislú tlačovú agentúru - organizoval petičnú akciu, aby ľudia vyjadrili nesúhlas na hlasovacom lístku, teda aby tam dopísali "nie". Deň pred voľbami sme zorganizovali seminár asi pre 15 ľudí doma u Fariňasa. Varoval nás, že policajné auto prešlo okolo jeho domu a že si nás asi odfotili. O šiestej ráno, v deň volieb, nás s buchotom zobudila polícia a donútili nás ihneď odovzdať prenajaté auto. Prišli štyria policajti aj s majiteľom autopožičovne. Prezerali nám všetky veci, zhabali nám mobily. Vrátili nám ich až večer, keď už sme mali letenky. Držala nás asi cudzinecká polícia, v cele zadržania. Vypočúvali hlavne kolegu z Českej republiky, keďže vedel po španielsky. Mňa vypočúvali kratšie, lebo to bolo v angličtine. Zhabali nám tiež papiere, kde sme si robili poznámky, bolo až komické, že chceli, aby som im prekladal zo slovenčiny, čo som si niekde napísal. Správali sa slušne, ale na druhej strane naše právo vôbec nerešpektovali, nedovolili nám zatelefonovať na ambasádu. Domáci, ktorí nám prenajali byt, boli z toho vykoľajení. Mohli mať problémy, pritom vôbec nevedeli, čo tam robíme. Je to policajný štát. V januári by mali mať voľby do parlamentu. Práve o tom sme diskutovali, aby bolo viac iniciatív na zmenu alebo petícií od opozície, aby mohli aj opoziční kandidovať. Ale je tam veľa bariér, pre ktoré nemôžu. Bol som tam krátko, ťažko mi je hodnotiť celkovú situáciu. Zaznamenal som však sťažnosti na dopravu, videli sme ľudí stopovať pri hlavnej ceste, snažili sa dostať do práce. Doprava tam vôbec nefunguje. Aj budovy sú v katastrofálnom stave, chýbajú investície. Majú nízke platy, platia však veľmi málo za byt a za služby. 80 percent ľudí je nespokojných s ekonomickou situáciou, ale to neznamená, že by otvorene niečo robili proti režimu. Buniek odporu je zatiaľ málo."
(irk)
Stará Havana.
Oficiálne informácie veľvyslanectva Kubánskej republiky z januára 2008
Ekonomické úspechy v roku 2007
rast HDP 7,5 % - nižší ako predpokladaný 10 %
podľa štatistík priemerný rast HDP v Latinskej Ameike je 5,6 % - z 33 krajín je Kuba na piatom mieste
celkový vzrast HDP v rokoch 2004 - 2007 bol 42,5 %
rast sa dosiahlol napriek 24-percentnému rastu cien dovážnaých potravín, 7-percentnému rastu cien ropy, finančnému napätiu, zostreniu hospodárskej vojny zo strany USA, čo dodnes stálo Kubu 89 miliárd USD
predpokladaný rast HDP v roku 2008 je 8 %
Minulý rok vzrástli
produktivita práce o 5 %
investície o 16,8 %
pôdohospodárstvo o 24,7 %
priemysel o 7,8 %
doprava o 7,9 %
služby o 11,7 %
vývoz tovaru a služieb o 24 %
dovoz o 2 %
Zlepšenia
znížili sa výpadky elektrickej energie - v porovnaní s rokom 2005 o 87,5 %
vyriešilo sa 75 % zón s nízkym napätím
mierne rastie aj mestská doprava, v Havane o 10,1 % a postupné zlepšenie zaznamenali aj Santiago de Cuba, Camaguey, Isla de la Juventud a Holguín
dokončilo sa 300 sociálnych stavieb, medzi nimi 45 polikliník
dokončilo sa 52 000 bytov
nutričný príjem obyvateľstva dosiahol 3 287 kilokalórií a 89,9 g bielkovím denne, z ktorých 62 - 64 % má ceny dotované štátom
nezamestnanosť sa znížila na 1,8 %
priemerná mzda dosahuje 408 pesos (pozn. red. 1 euro rovná sa 1,25 konvertibilného pesa, 1 konvertibilné peso rovná sa 24 pesos - priemerná mzda je teda cca 13,6 eur)
