"Môžeme sa v pohode rozprávať, teraz sú na pľaci starí profíci, tým netreba nič hovoriť." Monitor na stole ukazoval dianie v štúdiu, úvodné scény si pripravovali Juraj Slezáček a Božidara Turzonovová. Andy Kraus pôsobil uvoľnene, ako keby nemal ani štipku obáv.

Boli ste detskou hereckou hviezdou, debutovali ste vo filme Kamarátka šuška, ako si spomínate na tie časy?

Moja mama hrávala v Spevohre Novej scény, hlavne muzikály, vtedy sa tomu hovorilo opereta, a na javisku som bol už v prenatálnom období. Hrala so mnou v brušku. Ako päťročný som hral v predstaveniach ako Poľská krv, Cigánsky barón, Červená karavána či Sicílska komédia. Raz sa robil z predstavenia záznam, a tam si ma všimol režisér Ruth a ten ma obsadil do filmu O Jakubovi a Kvete, hral som s pani Vierou Strniskovou. Zbadali ma ďalší režiséri a ponúkali mi úlohy v rôznych inscenáciách. Bol som pekný chlapec, mal som krásne veľké oči. Ale ľudia si najviac pamätajú tú Kamarátku šušku, čo bol môj prvý film, a seriál My sme malí muzikanti s pánom Kronerom.

Nemáte pocit, že ste v detstve vďaka takejto vyťaženosti o niečo prišli?

Ako to väčšinou v živote býva, o niečo som prišiel a niečo získal. Navyše som získal to, že som veľmi dobre spoznal pekné oblasti Slovenska, hlavne vďaka Kamarátke šuške. Nakrúcalo sa v Tatrách a bola to úžasná dovolenka. Najväčšou hviezdou bola Katka Zatovičová, v tom čase už skúsená herečka, bola odo mňa staršia o tri-štyri roky, aj som sa do nej zamiloval.

Tým negatívom bolo, že som si nenašiel kamarátov, dlho som nezapadol do nijakej partie. Bol som dosť často mimo a možno ma vnímali ako nejakú detskú hviezdu. Ale zážitkov som mal určite viac ako moji rovesníci.

Ako spomínate na pána Kronera?

Mal som to šťastie, že v priebehu troch rokov som s ním robil tri veci. Malých muzikantov, potom sedemdielny seriál Nech žije deduško, kde hral dedinského majstra vynálezcu, ktorý robil trojbicykle a pohyblivé schody. No a potom som sa mihol vo Svákovi Raganovi, hral som takú malú postavu. Pán Kroner bol milý v tom, že si vedel nájsť vzťah k deťom, nebýval z nás nervózny, a to je pritom výkon. Keby som ja dnes mal hrať v seriáli s desiatimi deckami, mal by som čo robiť, aby som udržal nervy na uzde. On to zvládal absolútne bravúrne. S deťmi je to pri nakrúcaní ťažké.

V Paneláku bude dieťa?

Tri. Jedno jedenapolročné nemluvňa a potom máme nádherné dvojičky, ktorých je plný panelák, všetkých nachytávajú, nakrúcajú na videá a potom to dávajú na internet na YouTube. Dnes sú možnosti detí iné ako za našich čias.

Kdesi ste na Panelák použili výraz "daily soap". Čo to znamená?

Denné mydlo asi nie, aj keď divákov budeme mydliť každý deň. Význam je veľmi jednoduchý - denný seriál. Pôjde od pondelka do piatka, jeden diel bude mať pol hodiny. Každá časť je ohraničená jedným dňom. Na začiatku každej časti sa dohrá záver predchádzajúceho dňa. Chceme, aby to nebolo veľmi ťažké, ale aby to nebol ani sitcom. Mal by to byť normálny, klasický seriál, ktorý má bonus, že nie je iba o emóciách, pretože sa ich snažíme prekladať úsmevnými a veselými scénkami. Vážne scény chceme urobiť nadhľadovo a veselé scény zasa nebudú nejaká estráda.

Takže "kopec srandy" nebude?

Chápem, že s mojím menom sa vďaka Twisteru, Uragánu a Susedom spájajú veci vyslovene komediálneho charakteru, takže ľudia možno budú očakávať niečo také aj od tohto seriálu a bojím sa, že v tomto smere by mohli byť sklamaní. Toto nebude zábava od začiatku do konca.

Sedíme vo vašej novozriadenej kancelárii, zrejme budete denne chodiť do práce, nie?

Budem a je to veľmi zvláštny pocit, lebo posledných sedem rokov som chodil do kostymérne, maskérne a potom na pľac. V Paneláku nehrám, takže ostávam v civile a sledujem dianie z iného uhla. Je to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť.

V Susedoch ste boli jediným autorom, čo je pri sitcomoch nezvyklé. Predpokladám, že pri dennej produkcii by ste to nezvládli.

To určite nie, seriál rozbieham sám, ale budem mať aj spoluautorov. Máme už vyhliadnuté dve autorky, ktoré poslali prvé scenáre, a budeme s nimi pracovať ďalej.

Pred rozhovorom som si pozeral na internete rôzne správy a jedna ma celkom pobavila, keď sa končil Uragán, novinár si dával rečnícku otázku, či máte s Petrom Marcinom najlepšie časy už za sebou.

Ani my sme vtedy neverili, že sa nám podarí prekonať Uragán.

Uragán bol dobrý?

Nikdy som sa netváril, že to je veľké umenie. Bol to produkt šoubiznisu, tento pojem obsahuje slovo biznis, teda je to o peniazoch. Úspešný program, ktorý ľudia pozerajú, dobre vynáša. Na tom nie je nič protizákonné. Nehovorím, že by si ľudia nemali povedať svoj názor, ale kritika by to určite nemala rozoberať z umeleckého pohľadu, či to spĺňa, alebo nespĺňa nejaké požiadavky. Prísne kritiky z umeleckého aspektu nech píšu na inscenácie v divadlách. Hlavné kritérium programu v komerčnej televízii je sledovanosť. A naopak: Darmo bude niekto o niečom hovoriť, že je to výborné, ak to bude robiť "zlé čísla", televízia to zruší.

Máte za sebou aj jeden neúspech talkshow Nech sa páči, tá nemala dlhé trvanie.

Tak ako v prípade Susedov všetky objektívne aj subjektívne veci pôsobili na výsledok pozitívne, tu to bolo presne opačne. Jednak som asi nebol na takúto reláciu pripravený a dostatočne skúsený. Popri tejto relácii ešte išiel Uragán a to sa trochu bilo, a po tretie, že keby Markíza mala trochu viac trpezlivosti, tak by sa to možno preklopilo.

Susedia boli veľmi sledovaní, ale nielen podľa môjho názoru ste nepodliezli latku, ktorú Uragán bežne podliezal.

Aj pre mňa majú Susedia inú hodnotu ako Uragán, aj keď podotýkam, že sa zaň nehanbím. Ale sitcom nie je kabaret a myslím, že v rámci žánru sme splnili všetky atribúty. Nešli sme do toho strmhlav, veľmi dôkladne sme sa pripravili, napozerali si americké sitcomy a rozanalyzovali sme ich, prečítal som si veľa scenárov. Susedia sú určite kvalitnejší produkt ako Uragán.

Prečo ste sa vlastne rozišli s Petrom Marcinom?

Po prvej sérii Peter nechcel z mne neznámych dôvodov pokračovať. Doteraz neviem prečo. Napriek tomu, že druhá a tretia séria fungovali. Stále som dúfal, že si to rozmyslí a pôjdeme ďalej. Niekedy v máji však definitívne povedal, že to robiť nechce robiť. Nemal som chuť nič nerobiť a len tak sa ponevierať, tak som si začal plánovať rok 2008 a do toho prišla možnosť robiť denný seriál. V tom čase sme boli už s Tomášom Jančom zohratá dvojica a neúčasť Petra na tomto projekte vyplynula tak dajako spontánne. Nemal som pocit, že by jeho účasť projektu pomohla. Tam sa začali naše cesty rozchádzať, ale nebyť médií myslím, že sa mohli rozísť kultivovanejšie. Bulvár ma začal označovať za zradcu a podsúval sa fakt, že Susedia končia pre Panelák. Nečakal som od Petra, že sa ma zastane, ale nečakal som ani to, že bude túto tému živiť. Ľudia sa môžu profesionálne rozísť, ale nemali by si robiť zle.

Bol vyčerpaný potenciál Susedov?

Myslím, že mal potenciál ešte minimálne na dve série.

Písanie scenárov k sitcomom nie je zábava, vyžaduje si veľké know-how. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Veľmi mi pomohol scenár trinásťdielneho seriálu Penzión Čierny Peter, ktorý som napísal a ktorý zatiaľ nebol zrealizovaný. Pomáhal mi pán Vojtech Hron z produkčnej spoločnosti Maya. Bol prísny a trpezlivý a donútil ma urobiť deväť verzií pilotnej časti. Malo to význam a som mu za to nesmierne vďačný. Ak sa môžem pochváliť, tak sa chválim za to, že som to nevzdal. Robil som to rok. To bola dobrá škola.

Chcete prekonať Panelákom Susedov, čo sa týka obľúbenosti? Dá sa to vôbec?

Panelák je nová výzva, iný seriál, vysielaný v inom čase a v inej televízii, takže reálne nikto neočakáva také ratingy ako v prípade Susedov. Ale je to príjemný pocit, lebo nevisí nad nami žiaden Damoklov meč, máme úplnú voľnosť. Dnes je prvý deň výroby a z toho, čo sledujem na monitore, mám dobrý pocit. Ale dôležité bude, keď si pozriem zostrihanú prvú a druhú časť, dúfam, že mi ten pokoj zostane aj potom. Ale dobrú spätnú väzbu mám od hercov, ktorí vždy cítia potrebu niečo meniť v scenároch a v tomto prípade si ich pochvaľujú, jazyk je vraj prirodzený.

Predstavte si takú fiktívnu situáciu, máte dosť peňazí, do smrti nemusíte pohnúť prstom a aj vaše deti sú zabezpečené. Čo by ste robili?

Určite by som niečo robil, lebo nerobiť nič by ma nebavilo. Robím všetko naplno, keď oddychujem, tak intenzívne, ale len týždeň, dva. Asi by som išiel do projektov, kde by som si bol sám sebe pánom. Asi by som urobil film, ktorý by na Slovensku bol pravdepodobne málo ziskový. Možno ani nie nezávislý, ale mne sa napríklad veľmi páčil britský film Láska nebeská, príjemná múdra komédia, osem pekne posplietaných ľudských osudov, je to milý film s príbehom a posolstvom. To by ma bavilo.

Nejaké peniaze ste však už zarobili, do čoho ich investujete? Máte náročné hobby?

Môj koníček extrémne finančne náročný nie je, zbieram elektrické vláčiky veľkosti TT. Mal som také v detstve, ale potom som ich predal, už ani neviem, na čo som potreboval peniaze. Môj syn má teraz päť rokov, keď bude mať osem-deväť, postavím mu krajinku. Zatiaľ je všetko v škatuliach. Takže to vlastne zbieram aj preň.

Rád by som mal naspäť aj zbierku vinylových platní, mal som ich asi dvesto, to najlepšie z 80. rokov. V tomto prípade viem, prečo som ich predal, potreboval som peniaze na dovolenku. Takže zháňam aj tie vinyly, ale to je ťažké.

Čo sa týka veľkých investícií, kúpil som byt, v ktorom raz bude bývať môj syn. A keď budem mať dosť, kúpim byt aj pre dcéru. Ale tá má len dva roky, takže mám čas.

Dávate deťom to, čo potrebujú?

Môže to vyzerať tak, že nemám čas na rodinu, ale keď sa práce na seriáli utrasú, budem bývať o štvrtej doma. Vtedy decká chodia zo škôlky, tak budem môcť byť s nimi možno viac ako ktorýkoľvek zamestnaný človek. Víkendy sa snažím venovať iba manželke a deťom. Keď som hovoril, že robím všetko poriadne, týka sa to aj detí. Nie som s nimi štýlom, že sa hrajú a ja si v kúte čítam noviny. Navyše, syn ide o rok do školy, tak ho už pomaly pripravujeme, nech to nie je preňho šok.

Čo robí vaša žena?

Robila analytičku v počítačovej firme, veľmi ju to bavilo, navrhovala veľké ekonomické systémy. Práve keď dostala vysoký certifikát, prišlo prvé dieťa. Teraz je ešte na materskej, ale otvorila si butik v Pezinku, kde bývame. Má to poruke a nemusí cvakať na osem hodín denne.

Na čítačke Dada Nagya ste čítali z vášho sci-fi románu, ktorý ste v minulosti napísali.

Áno, tá kniha existuje v rukopise. Ak by som ju vydal, tak určite nie pod svojím menom, lebo to by ľudia čakali nejakú urputnú zábavu a tá knižka taká nie je. A tí, ktorých by mohla zaujímať, by si ju nekúpili, lebo ju napísal Andy Kraus, a to je predsa ten komerčák. Pod svojím menom som vydal knižku Susedia na dovolenke, to je presne ten komerčný produkt, ktorý ľudia odo mňa chcú. Napísal som to rýchlo a bez problémov, takže to malo dobrý pomer vynaloženej energie a zárobku. To sci-fi je úplne iný prípad, je to príbeh filozofickejší, nie je tam prvoplánová sranda, aj keď humor tam podľa mňa je. Volá sa Boh vie prečo a je o tom, že Boh je síce všemohúci, ale niekedy sa mu už tak veľmi nechce. Niektoré veci nechá plávať, niektoré planéty má obľúbenejšie, niektoré menej. Dej sa odohráva na jednej z planét podobnej Zemi, ale zmenil som tam isté okolnosti, napríklad rozmnožovanie, rodenie a vznikli zaujímavé situácie.

Ako hodnotíte slovenskú scénu televíznej zábavy?

Som typ človeka, čo si rád pozrie hocaký žáner, od Drišľakovín až po Lasicu alebo českého Krausa. Keď som unavený, prvoplánové veci ma neurazia. Na žiaden humoristický program však nečakám pred televízorom s ovládačom v ruke, prídem k nim skôr náhodne. Sledujem skôr niektoré seriály, napríklad Dr. House.