púšť pred viac než 30 rokmi, ešte ako malý chlapec. „V noci sme táborili tam, kde sme sa zastavili, boli sme tam stále iba medzi priateľmi a neboli tam žiadne ženy, ktoré by nás obťažovali,“ cituje jeho slová International Herald Tribune.

Uplynulo osem rokov odvtedy, ako sa Zakaria posledný raz vybral s karavánou do púšte. Teraz už ostáva stále na tom istom mieste v oáze Timia, kde pestuje pomaranče, grepy, granátové jablká, ďatle a kukuricu. To bol pre príslušníka kočovného národa Tuaregov donedávna ešte veľmi neobvyklý spôsob života. Dlhé storočia príslušníci tohto národa kočovali v krajine nikoho, v priestore medzi čiernou Afrikou na juhu a arabskou Afrikou na severe kontinentu. Časy sa však zmenili a niekdajší, všetkými rešpektovaní vládcovia púšte sú postupne nútení zanechať spôsob života, ktorý im zaisťoval moc, slávu a v neposlednom rade aj slobodu. Modrých synov púšte, ako ich nazývali francúzski kolonizátori pre ich modré plášte a turbany, pripravili o prácu vlaky, automobily a kamióny. Vodcovia karaván sa stávali čoraz menej žiadaní. Veľké suchá v 70. a 80. rokoch spôsobili rozširovanie saharskej púšte a pre nedostatok potravy Tuaregovia prišli aj o väčšinu svojich tiav. Daždivé roky, ktoré ich vystriedali, im už niekdajšie bohatstvo nevrátili.

„Od chvíle, čo som prestal vodiť karavány, som nebol nikde,“ priznáva muž sediaci na dvore domčeka z hliny a tehál. „Mal som plné ruky práce na poli. Už nie som viac nomád,“ hovorí smutne. V uplynulých 20 rokov sa veľa púštnych nomádov vo vyprahnutej oblasti medzi Mauritániou a Čadom, dnes rozdelenej medzi niekoľko štátov, muselo usadiť. Nie všade sa s tým dokázali vyrovnať, v Mali a v Nigeri sa na začiatku 90. rokov chopili zbraní. Niger dodnes nevyriešil problém začlenenia nomádov do spoločnosti.

Osáda Timia v Nigeri, ktorá vznikla na začiatku 19. storočia okolo zdroja pitnej vody a slúžila ako zastávka na cestách kočovných nomádov, sa stala významným centrom tohto národa. Postupom času sa sídlisko rozrástlo a v súčasnosti tu žije asi 6000 ľudí, vysvetľuje náčelník osady Muhammad Rabda. Moderná doba poškodila predovšetkým tuaregskú šľachtu, teda tých, čo profitovali z obchodu so vzácnym tovarom - slonovinou, zlatom, soľou a otrokmi a naopak societa poľnohospodárov, považovaná za podradnú, sa začala vzmáhať. „V čase veľkých kríz ľudia pochopili, že tí, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, trpeli menej,“ vysvetľuje penzionovaný učiteľ Usmani Goda. Aj Zakaria hovorí, že pestovaním ovocia a obilnín sa dá zarobiť oveľa viac peňazí. Zároveň tým však prichádza o veci, ktoré sa peniazmi merať nedajú. „Bolo lepšie obchádzať s karavánami oázy. Dodnes na to často myslím. Dokonca sa mi o tom sníva každú noc,“ dodáva s povzdychom.

(čtk, kl)