y predtým.
Mňa skôr fascinuje to, čo za tie tri dni predviedol štát Izrael. Áno, Bush je naozaj veľkým priateľom židovského štátu, aj keď priatelia, ako si povzdychli médiá, nepoužívajú na označenie reality také škaredé slovo, ako okupácia. Znamená to však, že izraelskí politici - synovia ťažko skúšaného a starodávneho národa sa musia až tak potupne podkladať?
Alebo skutočne Busha milujú tak, že si nevedia odpustiť sústavné potľapkávanie po pleci a spoločné fotografovanie pripomínajúce poplašené tínedžerky, keď vidia filmovú hviezdu? Neviem, v každom prípade mi prílišná servilita či žoviálnosť pripadala dosť nedôstojná. Izraelčania jednoducho nezvládli svoju snahu ukázať Bushovi, že je pre nich výnimočný.
Najprv ho nechali krepčiť so skupinkou starostlivo vybraných izraelských detí (rozumej - blonďavé, etiópske, kučeravé, rovné vlasy, arabské) v rytme národných piesní. Potom mu židovské a arabské dievčatká spievali o nádeji a pri odchode zo sídla prezidenta sa s ním nechala vyfotiť aj upratovačka.
Všetko organizoval prezident Šimon Peres, ktorý sa, ako povedal jeden z komentátorov, zabudol kdesi v 20. storočí na dožinkových oslavách v kibuci.
Ani premiér Ehud Olmert sa nenechal zahanbiť. Reč jeho tela akoby kričala - ľúbim ťa George, priateľ môj najdrahší. Keď Bushovi predstavoval členov svojho kabinetu, úzkostlivo sledoval Bushovu mimiku v obavách, že niekomu ukáže viac sympatií ako jemu. A keď Bush hovoril o tom, že ostatní mu musia pri ceste k mieru pomôcť (teda nevykopnúť ho pre nezvládnutú vojnu s Hizballáhom), takmer explodoval od dôležitosti. Bush bol z toho zmätený viac ako inokedy.
Ale asi sa mu páčilo. Vraj tento rok príde ešte najmenej raz.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
