Začalo sa to na kolene. Najprv literatúrou, presnejšie, možnosťou predstaviť preklady diel súčasných slovenských autorov v maďarskom vydaní časopisu Lettre. Začiatkom minulého roka sa tak niekoľkí z nich mohli ukázať v Budapešti aj osobne.
Združenie Mona Sentimental, ktoré akciu organizovalo, však prišlo zároveň s nápadom urobiť aj týždeň slovenského filmu – čosi podobné sa v maďarskej metropole nedialo už takmer desať rokov.
Aj keď novej slovenskej filmovej produkcie bolo za ten čas relatívne málo, bolo na čo pozerať a o čom diskutovať. V kine Örökmozgó sa premietal Slnečný štát, Sila ľudskosti, Krajinka, My zdes, Iné svety, dokopy jedenásť filmov zo slovenskej produkcie po roku 2000.
Slušné. A bolo to možné len v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom, ministerstvami kultúry oboch krajín, Slovenským inštitútom, s podporou grantov a sponzorov.
Oplatilo sa, filmový festival prilákal širšie obecenstvo, s návštevnosťou kina problém nebol. Organizátori sa však zhodli, že v budúcnosti bude efektívnejšie týždňovú prehliadku zhutniť do troch dní.
Už túto sobotu štartuje opäť a bude trvať až do budúcej nedele. Zorganizovali ho Slovenský filmový ústav a Slovenský inštitút v Budapešti. Spomínané združenie, ktoré vlani s týmto úsilím prišlo, no tento rok projekt nemalo v pláne predložiť, k spolupráci neprizvali.
Obavy, že to bude cítiť, môžu byť, žiaľ, opodstatnené: divákov v Budapešti čaká desať filmov zo slovenskej produkcie, a z nich iba jediný – Démoni Róberta Švedu – je nový. Po ňom sú „najmladšie“ Sokoliar Tomáš z roku 2000 a Neha Martina Šulíka z roku 1991, ostatné sa pohybujú v rokoch výroby 1962 až 1989 (Šiesta veta, Pomocník, Chodník cez Dunaj, Tisícročná včela, Polnočná omša, Do zbrane, kuruci, Niet inej cesty). Popri nich sa zvezie ešte pár filmov z maďarskej produkcie.
Niežeby všetky spomínané filmy diváci nemali vidieť, práve naopak. Je však nepochopiteľné, prečo sa tu neprezentujú aj nové slovenské celovečerné filmy, tým skôr, že ich výber je daný množstvom.
Okrem Démonov je tu aj čerstvý Polčas rozpadu, Noc s nepriateľom a Návrat bocianov. A niečo by sa určite dalo nájsť aj v dokumentárnej, animovanej či v študentskej produkcii.
Asi nie je jednoduché premietnuť najnovšiu domácu produkciu v zahraničí. No práve preto by sa možno oplatilo radšej počkať a nerobiť prehladku len preto, aby bola.
Tohtoročná pozvánka o tom totiž trochu svedčí: organizátori vytiahli hrobkou páchnuci príbeh o Kolibe, kde väčšina programu tohto festivalu vznikala, a kde sa teraz nič nedeje. To má divákom stačiť?
