BRATISLAVA. Vláda si možno aj uvedomuje, že Slovensko je na chvoste krajín v podpore športu, ale nevie, ako mu systémovo a transparentne pridať.
Dodnes nedokázala prelomiť neochotu rezortu financií nájsť prostriedky na zvýšenie. Dokonca aj štátny príspevok na vyslanie výpravy na budúcoročnú olympiádu v Pekingu sa ukrojí z poddimenzovaného bežného rozpočtu športu. Prvý raz v ére samostatnosti.
Prerokúvanie legislatívneho zámeru nového zákona o športe koncom novembra 2008 uzavrel kabinet odporučením, aby ministri školstva a financií v období prípravy paragrafového znenia odstránili rozpor ohľadom zvýšenia peňazí.
Z verzie zákona, ktorý školstvo koncom lanského roka poslalo na medzirezortné pripomienkové konanie, vyplýva, že sa ministri na ničom nedohodli.
O mesiac je všetko inak
Namiesto jedného zákona by najnovšie mali byť dva. Okrem zákona o telesnej kultúre č. 288 z roku 1997 aj nový s názvom Zákon o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
„Z pôvodného zákona sme ponechali všetko, čo bolo dobré a aktuálne, a nový hlavne špecifikuje základné úlohy štátu: starostlivosť o reprezentáciu, športovo talentovanú mládež a o mimoškolské športovanie detí,“ zostručnil Pavol Macko, generálny riaditeľ sekcie športu ministerstva školstva. Koalícia vo volebných programoch aj v programovom vyhlásení avizovala úplne nový zákon. Ani jeho legislatívny zámer nerátal so zachovaním starého. Neprešiel však ani nie mesiac a všetko je inak.
Ani koruna navyše
Návrh zákona „nepredpokladá konkrétny dosah na štátny rozpočet,“ konštatuje jeho predkladacia správa. Rovnako aj nevyhnutná doložka vplyvov: „Návrh zákona nezakladá nároky na verejné financie.“ Vzápätí však nasleduje „stará pesnička“: „Ministerstvo školstva SR v súlade s Programovým vyhlásením vlády SR bude iniciovať rokovanie s Ministerstvom financií SR o zvýšení rozpočtu na oblasť športu v nasledujúcich rokoch a zmenu zákona č. 171/2005 o hazardných hrách.“
Skrátka, nový zákon negarantuje slovenskému športu ani o korunu viac. Reálne naopak ešte menej. Zákon totiž ráta so zriadením novej inštitúcie – Športového arbitrážneho tribunálu. Navyše s pretvorením Antidopingového výboru SR ako občianskeho združenia na Antidopingovú agentúru v postavení autonómnej neziskovej organizácie a so zriadením prepotrebného informačného systému o stave športu v správe ministerstva školstva.
Opatrné komentáre
Funkcionári sú však napriek tomu v komentovaní návrhu prekvapujúco opatrní.
„Je to najlepší z návrhov zákona v poslednom období, a to si myslím úprimne,“ reagoval šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár. „Prináša pár potrebných vecí, snaží sa vyvarovať administratívnym, direktívnym prístupom a rešpektuje autonómiu športu, o čo sa vlani tvrdo bojovalo aj v Európskej únii.“
Na poznámku, že vôbec nerieši zvýšenie financií, zareagoval slovami: „Ak už nepomôže, tak aspoň neuškodí.“
„Žiaľ, ani táto kombinácia dvoch zákonov nezvyšuje objem prostriedkov na šport,“ uznáva generálny sekretár Konfederácie športových zväzov SR Zdenko Kríž.
„Uvažujeme navrhnúť do zákona, aby podpora športu mala v štátnom rozpočte samostatnú kapitolu.“
Lesť v pozadí
Donedávna športoví funkcionári tvrdili, že ak nový zákon o športe nemá riešiť zvýšenie financie, radšej nech nie je žiaden. Samozrejme, za mesiac názory nezmenili. Akurát tentoraz nemali chuť ich verejne prezentovať.
Za novým zákonom je totiž lesť. V starom, ako vyplýva z porovnania, by mal ostať paragraf o 0,5 percent pre šport z objemu ročného štátneho rozpočtu.
Vraj to vymysleli legislatívci: Čo ak si to rezort financií nevšimne?
Žiadna z doterajších vlád sa však polpercentnou povinnosťou neriadila.
Prinajhoršom sa vyhovorila, že zákon o štátnom rozpočte má vyššiu právnu silu ako zákon o telesnej kultúre.
Z tohtoročného objemu štátneho rozpočtu nedostane slovenský šport ani 0,3 percenta. Všetkým susedom môže len závidieť – ročne nemá ani štvrtinu toho čo český.
„Šport potrebuje ešte tretí zákon: ktorý by nakázal dodržať dva predošlé,“ vtipne glosoval situáciu jeden z telovýchovných funkcionárov.
Odmietol však autorstvo spojiť so svojím menom.
Jediný, kto po vyložení kariet na stôl, priznal farbu, bol olympijský šéf Chmelár: „Ak by ostal v platnosti aj starý zákon, ostali by aspoň pootvorené dvierka. Dalo by sa o čosi oprieť.“
Zákon č. 2
Dôvodová správa priznáva, že slovenský šport „pociťuje nedostatok finančných prostriedkov a chýba mu vyhovujúce legislatívne a ekonomické prostredie pre rozvoj“, že „v ostatných rokoch sa ich celkový objem (...) zo štátneho rozpočtu nezmenil“, že „infraštruktúra je zastaraná, nevyhovujúca a vo väčšine prípadov nespĺňa medzinárodné štandardy“.
Z pôvodného zákona „zostáva telesná kultúra v rovine športu pre všetkých, v oblasti turistiky a iných pohybových aktivít.“
Riešenie problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a klubmi sa „ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu“.
Upravuje základné úlohy v oblastiach, ktoré predstavujú „verejný záujem“: „o športovú reprezentáciu SR, o športovo talentovanú mládež a o zabezpečenie športovania detí mimo školského vyučovania“.
Športový klub môže mať „právnu formu buď ako občianske združenie, alebo ako obchodná spoločnosť nezaložená na podnikanie“. Môže vykonávať „tzv. vlastnú zárobkovú činnosť z aktivít súvisiacich s jeho športovou činnosťou“ za podmienky, že príjmy sa „použijú na činnosť klubu“.
Antidopingový výbor SR sa pretvorí na „autonómnu právnickú osobu v podobe neziskovej organizácie“.
Vznikne Športový arbitrážny tribunál, nezávislá inštitúcia súdneho typu, ktorej zriaďovateľom má byť SOV.
(mo)
