Cesty života sú skôr kruhové než lineárne (vraciame sa do kruhu podstaty života) a také bolo i poslanie života Ultima Parriho, hrdinu knihy Tento príbeh.
Baricco chcel vytvoriť kruhovú cestu, teda dráhu pretekársku, cestu, kde sa začiatok spája s koncom, či skôr koniec sa napojí na začiatok.
Pátranie v živote iných
V Bariccovom podaní ide o jednoduché pravdy života, predovšetkým v obraze Ultimovho detstva, inde sú životné pravdy vyslovené činom. Vyslovené na malej ploche len zopár vetami – a vieme, aké je byť mamou, otcom, manželkou, milenkou, manželom.
No poznávame aj frustrácie a dôvody žiť, aj smrť na cestách a vo vojnách, bez ťaživého hľadania slov a viet. A neraz sú to vety nedopovedané, komponované premyslene „autenticky“, hoci autor zbieral materiál aj z čias, ktoré sám nezažil, a pátral v textoch iných.
Miestami autor priznáva metodológiu priamo v texte vyznaním samotného rozprávača: Jedným je profesor matematiky činný štyridsaťdva rokov bez viditeľných výsledkov v oblasti výskumu a vzdelávania. Podáva najväčší part knihy: „Ja sám trávim celú svoju starobu iba tým, že zostavujem zápisky.“ Profesor skúmal realitu podľa rozprávania svedkov vojny a bezvýznamných scén. Inakšie by zostala jeho „zbytočnej vzdelanosti nedostupná“.
Na záver pridáva autor poďakovania a celú knihu rámcuje Ouvetúrou a Epilógom, ktoré nie sú len dôvetkami, ale samotným dejom tých čias, ktoré patrili k Ultimovmu životu.
Stačí, že sa mihli
No Tento príbeh je i nie je lineárny, jeho podanie nie je rozprávačsky tradičné. Baricco komponuje život Ultima Parriho od detských čias až po päťdesiate roky. Štrnásťročný Ultimo v roku 1911 vyráža do Turína s otcom, fascinovaným kolesami a prvými automobilovými pretekmi. Chlapca očarila cesta, po ktorej sa rútili autá – šperky pre mužov. No vidí, že sú to tiež nástroje zabíjania.
Životnú cestu Ultima poznávame z rôznych podaní ľudí, ktorí žili s ním či po jeho boku. Alebo sa len popri sebe mihli, ba dokonca i z podania starého profesora matematiky, ktorý ho nepoznal a vlastne iba pátra po synovi, čo slúžil s Ultimom.
Príbeh podáva po etapách detstva a rodinného zázemia, cez prvú svetovú, keď Ultimo slúžil na talianskom fronte a získal skúsenosť s fašizmami i našiel spôsoby, ako prežiť vojnu, utvárajúcu bratstvo mužov, avšak len vo vojne, lebo sa už medzi nimi nikdy neobnoví.
Koľko stôp zanecháme
A potom, svet žien. Nezakotvil v ňom, no stopa dotyku zostala v postave Elizavety Sellerovej. Podáva svedectvo Ultimovho života denníkovými formami z mladosti a zároveň návratmi k starým zápiskom a k sebe samej. A to je zasa celkom iná autorská poloha a životná filozofia radostnej márnosti až po samotnú smrť Elizavety v jednej knihe, v jednom príbehu, v stretnutí s jedným človekom. Koľko rôznych stôp zanechá človek jednej veľkej životnej túžby, na pomedzí osudu a náhody, dobra a zla.
Čím bol Ultimo taký zaujímavý? Mal talent („skutočný talent spočíva v tom, že poznáš odpovede, keď ešte nejestvujú otázky“) a mal zlatý tieň. To ľudia vedeli rozpoznať v jeho kraji bez toho, aby to vedeli opísať.
Baricco napísal pozoruhodný príbeh, či skôr príbehy jedného života, toho, ktorý „bol sám sebou skôr, než sa takým stal“.
Alessandro Baricco: Tento príbeh
Preklad: Miroslava Vallová
Slovart 2007
Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistlka)
