občas na zahanbenie celej rodiny sa o to pokúša.
Zažila som napríklad, ako licitoval o cenu parkovného s odôvodnením, že parkovisko je zle vyasfaltované a on si poškodí pneumatiky na svojom novom aute. Nemusím azda vysvetľovať, že som sa z miesta tejto udalosti snažila čo najskôr vzdialiť a najbližšieho pol roka sa tam neukazovať.
Nie je to o tom, že by bol na zľavy odkázaný, je to skôr o jeho pocite triumfu. Patrí k tým ľuďom, čo umenie dohadovania dotiahli dosť ďaleko - nepotrebuje protistranu totálne vyžmýkať, skôr si vyskúšať, kam až siaha jej obchodnícka ústupčivosť. A keď ide o debatu na hrane, hovie si v nej tak dlho, ako sa len dá.
Väčšina Izraelčanov však nemá na dohadovanie čas ani kapacity, a tak idú tvrdo po zľavách. Doslova tvrdo.
Už som videla, ako sa dve paničky ovešané šperkami takmer pobili o posledný balík zlacneného vína či ako sa chlapík v ručne šitých topánkach prehŕňal medzi polozhnitým zľavneným ovocím v supermarkete.
Alebo včera. V drogérii som stála za paňou, ktorú som predtým videla vychádzať s novou frizúrou z kaderníctva, kde si len za umytie hlavy účtujú najmenej 50 dolárov. Od predavačky chcela, aby jej vymenila pančušky (jasne, že „akciové“), čo si tam prednedávnom kúpila. Vraj sa jej nepáči farba.
Pančušky však boli evidentne použité a milá pani nemala od nich ani účet. Keď predavačka reklamáciu odmietla, začala s ňou vyjednávať, aby jej vrátila aspoň polovicu ceny.
Keď to už trvalo dobrých desať minút a pri zákazníčke stál aj manažér predajne, nevydržala som to a ponúkla som sa jej, že jej tých pár šekelov vrátim zo svojho, lebo naozaj nemám nervy čakať v rade.
Veľmi ma totiž omínali ruky. Držala som v nich štyri megabalíky plienok 3 + 1 zdarma. No, nekúpiš to?
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
