Jednou z postáv nového románu Antona Hykischa Spomeň si na cára je autorov predok.
Anton Hykisch si vyskúšal umenie historického románu už niekoľkokrát (spomeniem aspoň román o Márii Terézii Milujte kráľovnú, 1984), no pri vzniku tohto najnovšieho Spomeň si na cára (Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007) zohrali osobitnú i osobnú úlohu špeciálne dôvody.
U bulharského kniežaťa a neskôr cára Ferdinanda Coburského slúžil totiž začiatkom minulého storočia ako mladý adjutant autorov strýko (otcov brat) a okrem toho cár mal dosť dôverný vzťah k Slovensku, keďže jeho rod bol vlastníkom rozsiahlych lesov i železiarní na Horehroní a on sám vášnivo zbieral rastliny.
Autor, inšpirovaný najmä rozprávaním svojho otca, sa pustil po strýkových stopách a objavil toľko historického materiálu, že to priam vyzývalo na románové spracovanie. Rozvrhol si látku na niekoľko epických pásiem, v ktorých s dôkladnou znalosťou vtedajších pomerov vrátane európskej politiky rozvíja pred nami obraz bulharského panovníckeho dvora, svet politických špičiek, kde sa križujú mocenské i privátne záujmy.
Hykisch musel, samozrejme, položiť najväčší dôraz na postavu kniežaťa Ferdinanda, ohromného čudáka, ktorý v snahe dosiahnuť cársky post robí všetko možné, cestuje od jedného vladára k druhému a s ním aj Anton Hykisch mladší. V týchto partiách použil autor overené historické fakty, no popri tom sa vžíva aj do čisto ľudských, súkromných problémov jednotlivých postáv, kde musí uplatňovať i tvorivú fantáziu.
Ferdinanda ukazuje ako senzitívneho a kultivovaného muža, ktorý si hlboko ctí svoju nebohú matku, vzorne sa stará o svoje deti, pričom jeho správanie k vlastnej manželke vyvoláva údiv (štíti sa jej, lebo predtým pracovala ako ošetrovateľka ranených vojakov a on cíti na jej rukách krv).
Ferdinandova postava je dobre prepracovaná (Hykisch nenápadne naznačí i jeho homosexuálne sklony), autor zdôraznil vladárov obdiv k vtedajším technickým výdobytkom, ako sú autá a lietadlá, s čím je spojená i jeho vášeň k pohybu.
Čo najhodnovernejšie sa Hykisch usiloval vykresliť svojho predka, ktorý dosiahol také vysoké postavenie. Všíma si jeho profesionálne puntičkárstvo, vzornú poslušnosť voči pánovi, ale aj sklamania, na ktoré sa sťažoval pri návšteve Slovenska svojmu bratovi.
Hykisch ho vtiahol do prostredí kaviarenských a krčmových, kde absolvuje okrem politických debát i dokonalý „kurz“ lásky s istou pani Bojanou, ktorú obdivuje, no napokon pred ňou zuteká. V týchto, ale aj v iných ľúbostných až sexuálnych scénach Hykisch zachováva vzácnu mieru slušnosti, premietnutú potom do jeho trvalého vzťahu k slovenskej učiteľke Aničke, v ktorom je kus romantiky.
Román má zvláštnu skladbu: po niektorých kapitolách nasleduje autorská medzihra, v ktorej Hykisch objasňuje, ako sa mocoval s látkou, kde hľadal pramene, s kým sa kontaktoval a podobne. K tejto nebeletristickej časti sú pripojené dobové fotografie a faksimile Antonových vyznamenaní - knihu teda možno chápať aj ako konfrontáciu fabulácie a reality, čo ešte dopĺňajú dva autorove doslovy.
Za zmienku stojí, že Ferdinand sa poznal s francúzskym spisovateľom Marcelom Proustom, ktorý ho spomína na niekoľkých miestach v románe Hľadanie strateného času. Hykischovo dielo sa čiastočne vymyká zo žánru, no o to je napínavejšie a zaujímavejšie v celku i v množstve detailov.
