.
Aj v ďalšom zväzku Portrétov slovenských spisovateľov nachádzame príťažlivé mená tvorcov slovenskej poézie, prózy, drámy a esejistiky. Osem štúdií od šiestich autorov prináša hĺbkový pohľad na tvorbu predstavovaných spisovateľov, základné biografické údaje a pre štúdie neodmysliteľnú bibliografiu, ktorá je rovnako precízna ako analýzy diel.
Jednotlivé portréty majú zhodnú kompozíciu, v ktorej nechýba ich zaradenie do širšieho dobového kontextu, a tak sa napríklad o Leopoldovi Laholovi od Dagmar Kročanovej-Robertsovej dozvieme, že vzhľadom na ideologické peripetie sa do slovenskej literatúry vracia na etapy a jeho pozostalosť čaká na spracovanie. Zuzana Kákošová sa podobne vyjadruje o Ivanovi Bukovčanovi, ktorý „si dokázal aj v časoch tuhej normalizácie na počiatku 70. rokov minulého storočia zachovať svoju tvár“.
Tvorba Jána Ondruša má podľa Daniela Heviera európsky dosah a ďalší básnik z okruhu trnavskej skupiny Jozef Mihalkovič „predstavuje jedinečný autorský typ“ (Andrea Bokníková-Tóthová). „Nekonvenčný autor, vymykajúci sa poetikou svojich prác oficiálnemu trendu socialistickej literatúry“ - Pavel Hrúz - nesmel vyše dvadsať rokov publikovať. Jeho portrét spracoval Ladislav Čúzy. „Hrúz filozofiou svojich prác patrí medzi najvýraznejších skeptikov slovenskej literatúry.“
Rozsiahlu analýzu diela Ivana Laučíka, ktorý „v slovenskej literatúre zaujal miesto významného lyrika“, urobil Ján Zambor. „Vzhľadom na povahu autorovej poézie jej interpretácia ostáva do značnej miery fragmentárna,“ dodáva. Výstižným pohľadom na tvorbu Dušana Dušeka sa prezentuje Ladislav Čúzy; ktorý píše, že „Dušekova tvorba je politicky takmer neangažovaná, ale práve takáto zdanlivá spoločenská neintenčnosť mu umožnila vytvoriť v určitom zmysle slova alternatívu politicky angažovanej, ale ľudsky vyprázdnenej próze 70. rokov“.
Veľmi podobne sa vyjadruje aj o Dušanovi Mitanovi: „Svojou tvorbou sa zaradil medzi autorov, ktorí v 60. a začiatkom 70. rokov vytvárali alternatívny variant literatúry, postavený do opozície proti oficiálnym tendenciám slovenskej socialisticky orientovanej literatúry. Svojimi prózami odmietol socialistický model literatúry, tematizujúci didakticky vyslovované posolstvo etiky socialistickej spoločnosti.“
Kniha je doplnená aj informáciami o výskumnej činnosti a tvorbe autorov portrétov.
Jednotlivým textom by sa predsa len bola zišla jazyková korektúra, hoci v tiráži knihy sa uvádza, že ich korigovali samotní autori. Tvorca textu totiž niekedy „prehliada“ jeho formu.
Aj v ďalšom zväzku Portrétov slovenských spisovateľov sú príťažlivé mená tvorcov poézie, prózy, drámy a esejistiky.
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
