Československo nebola veľká krajina. Také štáty nie sú štandardnými veľmocami. Úspechy ich navštevujú vo vlnách.
Na olympiáde 1988 získali Slováci dve zlaté (chodec Pribilinec, tenista Mečiř), prvý raz viac ako Česi. O štyri roky už bol pomer opačný: tri české zlaté, žiadna naša. Slovensko nebolo v bývalej republike štáte chudobným príbuzným, hoci bolo logicky trochu menej úspešné.
Porovnávania po národnej línii sa v spoločnom štáte nenosili, aj sa ťažko posudzovali. Jednotný šport mal rovnakú metodiku a spoločné riadenie.
Čo sa porovnať dá, sú straty a zisky za predošlých pätnásť rokov. V kolektívnych hrách si zachoval status quo iba hokej. Dlhé roky rovnako výkonný futbal v oboch častiach je na Slovensku slabý, u susedov výborný. Pole rýchlo vyprázdnili skvelé slovenské basketbalistky. Češky ich už predstihli. Až na vodné pólo je česká prevaha v hrách viditeľná.
To isté platí aj o individuálnych športoch. Slovensko je stále lepšie vo vodných športoch. Aj v nich už panujú obavy. Kto príde po skvelej generácii Moravcových, Martikána, komárňanského štvorkajaku. Existuje jeden podstatný a matematicky nevyčísliteľný rozdiel - český šport funguje na životaschopnom systéme, slovenský nemá žiadny.
