Môj víkend Spisovateľka Táňa Vasilková-Keleová trávi víkendy zásadne so svojou rodinou. Dajú zbohom mestu, vypnú mobily a užívajú si prírodu uprostred myjavských kopaníc. Táňa okrem vyvárania rôznych dobrôt relaxuje pri maľovaní obrázkov a pestovaní kvetov.
Víkendy pre mňa znamenajú niečo také, ako malé Vianoce - akýsi posvätný čas, ktorý patrí mne a mojej rodine. Vtedy zásadne duševne nepracujem, nepíšem, a ak sa dá, nedvíham ani mobilné telefóny - jedine ak volajú priatelia. Jednoducho, víkend znamená pre mňa čas, ktorý by mal plynúť trocha inak ako všedné dni. Pomalšie, krajšie, teplejšie.
Víkendy na chalupe na myjavských kopaniciach, na samote, kde počuť brechať susedovie psov a kikiríkať kohúty, kde sa nám po pozemku prechádzajú srnky a od rána vyspevujú vtáky, je to to najkrajšie, čo si viem predstaviť. Sme od rána do večera spolu a vonku, na vzduchu, vnímame nebo, slnko, stromy, akoby sme ich až cítili, večer sedávame pri ohni, snívame a rozprávame sa, grilujeme si, popíjame dobré vínko. Čo viac môžem od víkendov chcieť?
Sobotné rána mám sviatok. Patria len mne. Žiadne skoré raňajky, balenie desiatej a čajov do fľašiek. Žiadne rýchlo, rýchlo, lebo zmeškáme. Ale pohoda, spomalený čas. Zobúdzam sa prvá a vychutnávam si ticho. Zalejem si do veľkej šálky kávu s mliekom a idem si ju vypiť na terasu. A je jedno, či je leto, alebo zima. Sadnem si do kresla, počúvam ticho okolo seba a hľadím do ‚blba'. Pozorujem vtáky, pozdravím sa s kamarátom ďatľom, veveričkami, ktoré majú z našich stromov preliezačku, počúvam šum lístia, teším sa z pohľadu na moje kvetinky a je mi krásne! Tieto moje súkromné rána považujem takmer za najkrajšiu časť dňa. Všetko sa prebúdza, svieže a voňavé, na listoch sa leskne ranná rosa.
Keď si vypijem kávu, idem s našou bobtailkou Barou na prechádzku po okolitých lúkach. Ráno máme zásadne rovnakú trasu, chodievame k divokej čerešni uprostred lúky, ktorá je na jar zakvitnutá na bielo, v lete prenádherne zelená a na jeseň neuveriteľne farebná. Vždy je na čo sa pozerať.
Keď sa skončí môj ranný súkromný rituál, chalupa sa zobúdza - deti aj manžel. Dožičíme si dlhé raňajky, zhovárame sa. V lete raňajkujeme na terase, v zime v podkroví pri kozube. Po rannej sieste sa každý rozpŕchne za svojimi povinnosťami, no nevnímam to ako povinnosť. A ako by som aj mohla, keď všetko robím rada? Podľa toho, o aké ročné obdobie ide, buď kosím trávu, alebo hrabem lístie, strihám maliny a ríbezľové kríky, zametám a upratujem terasu. A hlavne, starám sa o môj kvetinový záhon. Mám obrovský, takmer dvadsať metrov dlhý a dva metre široký kvetinový záhon, na ktorom mám sedemdesiatosem druhov rozličných kvetov, rastlín, kríkov. A ktorému pomaly začínam aj rozumieť. Večne si totiž kupujem všelijakú literatúru o pestovaní kvetov a iných rastlín, a som na túto tému čoraz múdrejšia. No keby mi niekto ešte pred ôsmimi rokmi povedal, že raz budem celé hodiny drepieť v záhone, okopávať, hnojiť a polievať kvety, myslela by som si, že sa zbláznil. Teraz som tomu celkom podľahla. Kvety sú mojou radosťou a som na svoj kvetinový záhon pyšná.
Okrem toho samozrejme varím pre moju tlupu dobroty, veľa čítam a tiež maľujem obrázky olejovými farbami na plátno. Maľovanie, rovnako ako prácu v záhrade, považujem za báječný relax. A ak niečo ľutujem, tak fakt, že víkend netrvá aspoň desať dní. Vždy, keď je nedeľa večer, som trocha smutná, že sa už končí. A zároveň sa teším, že príde zas.
(zš)
Foto - archív T.V.K.
