Zoznámenie sa s textom knihy Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra môže byť pre niekoho šokom: zaškrípe štylizácia i lexika, no vydavateľka a autorka záveru ku knihe Kveta Dašková sa spolu so sociológom Borislavom Petríkom, autorom dobrého úvodu, rozhodli, že text musí byť bezpodmienečne autorovým textom, aby „v knihe zostala vôňa doby a prostredia, v ktorej autor žil“. Do knihy zaradili aj dobové fotografie, ukážky z jeho rukopisu i obálky dizertačných prác.
Lajčiak napriek tomu, že bol veľmi vzdelaný, rozhľadený a ovládal niekoľko jazykov, nedostal na Slovensku adekvátne miesto. Ako kňaz pôsobil až do svojej smrti v roku 1918 v najodľahlejšom kúte Liptova. Ako prvý slovenský sociológ, prekladateľ z hebrejčiny, zakladateľ slovenskej orientalistiky, liberál, ale pritom človek kňaz, ktorý nepoznal kompromis, nemal vo svojej dobe podporu.
„Na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú; u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často sa do popredia dostávajú piadimužíci, kdežto charakter a génius bývajú nepovšimnutí.“ Toto je jedna z nespočetných Lajčiakových sentencií. Kniha má dve rozsiahle kapitoly: teoretickú (Princípy kultúrneho života) a (podľa autora) praktickú (Formy kultúrneho života). Úvahové časti Lajčiakových textov sa striedajú s historickými poznatkami, štatistickými reáliami a osobnou autorovou empíriou.
Kniha akoby mapovala dnešnú situáciu na Slovensku. „Nieto nič plytkejšieho, ako o Slovákoch hovoriť: toto je národovec, alebo toto je maďarón. Ľudia nemôžu byť takto zjednodušene utriedení na dve kategórie.“ Iný príklad: „Jednou z najzávažnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia.“
Ján Lajčiak je nesmierne kritický, otvorený, priamy, jeho myšlienky majú v sebe satiru i sarkazmus, nimi podrobuje kritike celý slovenský život. Zaoberá sa sociológiou i politikou, umením i vedou. Pri skúmaní spoločenských pomerov hovorí o privátnom a verejnom spoločenskom živote, definuje spoločnosť, skúma príčiny jej rozkladu. Vyzdvihuje sociálnu výchovu detí a národa vôbec.
V časti Slovensko a politika, nabitej sentenciami, nieto takmer myšlienky, ktorá by nebola až príliš aktuálna i pre dnešok. „Príčina neúspechov na politickom poli spočíva i v samých vodcoch. Politická dráha vyžaduje charakterných mužov, plných dobrej vôle, ale i disciplinovanej energie.“
S hrôzou hovorí o miliónoch výtlačkov rôznych bulvárnych časopisov, prospektov a plagátov a na druhej strane je neporovnateľne nízky počet odborných časopisov, kníh a beletrie. „Myslím, že mi nikto nebude protirečiť, ak o literatúre súdim, že je jedným z najdôležitejších faktorov kultúrneho života národa. Literatúra je dušou národa. Takmer paralelne uvažuje o vede a vedeckej literatúre.
Úvah, analýz a syntéz je v Lajčiakovom texte, tomto „jedinečnom spise v celej našej spoločenskovednej literatúre“, veľa, sú nanajvýš zaujímavé, poučné a miestami provokatívne.
Recenzia / kniha
Ján Lajčiak: Slovensko a kultúra.
Vydavateľstvo Q 111, Bratislava 2007.
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
