„Ani náhodou som nečakal v ankete druhé miesto,“ hovoril 30–ročný Trnavčan.
„Výsledok mi navždy pripomenie dve príjemné veci – pekný koniec roku 2007 a zistenie, že atletika má na Slovensku vážne postavenie. Som bronzový, za mnou sú niektorí zlatí.“
Keď kladivár zrúkne, vie, že je dobré. „Exploduje vo vás všetko napätie. To vlastne nekričím ja, ale celé moje telo,“ vysvetľoval druhý slovenský atletický medailista od roku 1993 ešte v dejisku šampionátu v japonskej Osake.
Libor mal skvelý rok. Napínavú kladivársku súťaž mu nahral kamarát v texaskom Dallase, v ktorom náš atlét polroka žije, na kazetu. Až v poslednej sérii prehodil jeho a vedúceho Slovinca Kozmusa Bielorus Tichon.
„Svoje preteky som si trikrát pozorne preštudoval. Trochu pre analýzu, viac pre dobrý pocit. Športovec si veľký úspech uvedomuje postupne,“ priznal.
Chybu našiel. „Ideálny hod možno existuje, ale máloktorý z vrhačov ho aj dosiahne,“ vysvetľoval. „Je to relatívne. V danú osackú chvíľu to bol pre mňa ideálny hod. Nebol však dlhší ako je môj slovenský rekord 81,81 metra. Že som ho neprekonal, ma mierne štve. Človek však nesmie byť nenásytný. Tento rok bol skutočne výnimočný.“
Charfreitag si bronzovú medailu priniesol domov.
Z Dallasu priletel predvčerom. „V mojom byte má špeciálne miesto. Dal som si urobiť pomerne majestátny obraz. Je v ňom medaila, miesto a dátum, kde sa to stalo a čísla celej série. Momentálne ju mám pri sebe.“
V dalaskom byte, teraz bez medaily, sa píše: Libor Charfreitag, Osaka 27. augusta 2007. X – 80,93 – 79,10 – 76,88 – 81, 60 – 80,48.
Autor: pf
