Výškovo ste odvtedy vyrástli zopár centimetrov. Výkonnostne tak, že vás lámu aj v Číne. Je to ešte živé?
„Nedávno nás kontaktovali s otcom znova. Ponúkli nám spoluprácu aj v období po olympiáde v Pekingu. Nezavrhujeme nič, ale do Pekingu sa budeme pripravovať ako súčasť slovenského tímu.“
Odmalička máte jediného trénera, otca Jozefa. Stále je najlepší na svete?
„Nepochybne. Hovoria zaňho výsledky.“
On sám však pripúšťa, že sa viete aj pohádať. Dokonca, že dokážete zvýšiť hlas. Ako často sa to stáva?
„Veľmi zriedka. Skôr sa zvyknem zaťať do seba. Krátke konflikty vyplývajú možno z ponorkovej choroby, alebo v čase, keď sa nedarí. Ale naozaj je to ojedinelé, na hádky neplytváme energiu.“
Okrem titulov majstra sveta a Európy bola uplynulá sezóna pre vás pestrá aj cestovateľsky. Zemeguľu ste brázdili od Pekingu cez Katar po Brazíliu. Špeciálny zážitok?
„Nie vyhranený, viac silných. Prehliadka Veľkého čínskeho múra, vodopády pri Foz do Iguassu. V katarskej Dohe som bol na relaxačnom pobyte. Dcérku Tamaru som vzal do lode a povozil ju na morských vlnách. Pre mňa to bol adrenalín, ona sa vody nebála.“
V spoločnej školskej lavici ste sedávali s hokejovým reprezentantom René Školiakom. Kedy ste boli naposledy na extraligovom zápase v rodnom Mikuláši?
„Priznávam, v tejto sezóne som nestihol. Ale s Vincom (prezývka Reného) sme v kontakte. Hokej patrí k mojim obľúbeným doplnkovým športom. No som šťastný, že som ostal v lodi, slalom na divokej vode je najkrajší šport na svete. “
Odborníci tvrdia, že pri vašom profesionálnom prístupe a životospráve budete špičkovo pádlovať ešte desať rokov. Čo potom?
„Určite chcem aspoň tých desať rokov pretekať. V súčasnosti ešte neviem, či sa moja budúcnosť bude viazať znovu k vode.“
Slovensko v týchto dňoch žije pochovávaním zvyškov hraníc medzi okolitými štátmi. Zažili ste časy, keď vodákom skrížili program rozmary zdĺhavých hraničných kontrol. Spomínate si na nejakú príhodu?
„Otec by vedel rozprávať hromadu zaujímavých príbehov. Nás pretekárov sa tréneri či funkcionári a zároveň servismeni snažili vždy uchrániť. Tí ľudia vláčiaci lode po celej Európe museli mať často nervy zo železa.“
S bratmi Hochschornerovcami ste boli nedávno na sústredení v rakúskom Ramsau. Okrem bežiek holdujete aj skialpinizmu. Čo máte z toho radšej?
„Skialpy mi viac vyhovujú. Každopádne také aj také lyže sú skvelá vec.“
Rok sa čochvíľa stretne s rokom, aký bude vinš najlepšieho športovca Slovenska?
„Môj tradičný. Sebe nič, všetkým ostatným ľuďom len dobro alebo radšej najlepšie.“
Športovci roka v ére samostatnosti
Rok Jednotlivci Kolektívy
1993 Martina Moravcová (plávanie) basketbalistky Slovenska
1994 Milan Dvorščík (cyklistika) hokejisti Slovenska
1995 Martina Moravcová (plávanie) hokejisti Slovenska
1996 Michal Martikán (vodný slalom) basketbalistky SCP Ružomberok
1997 Michal Martikán (vodný slalom) basketbalistky Slovenska
1998 Martina Moravcová (plávanie) štafeta biatlonistiek Slovenska
1999 Jozef Gönci (športová streľba) basketbalistky SC Ružomberok
2000 Martina Moravcová (plávanie) hokejisti Slovenska
2001 Martina Moravcová (plávanie) štvorkajak Slovenska
2002 Peter Bondra (hokej) hokejisti Slovenska
2003 Martina Moravcová (plávanie) štvorkajak Slovenska
2004 Elena Kaliská (vodný slalom) štvorkajak Slovenska
2005 Dominik Hrbatý (tenis) daviscupový tím tenistov SR
2006 Radoslav Židek (snoubording) štvorkajak Slovenska
2007 Michal Martikán (vodný slalom) štvorkajak Slovenska
Bronz má pri sebe
„Ani náhodou som nečakal v ankete druhé miesto,“ hovoril 30–ročný Trnavčan.
„Výsledok mi navždy pripomenie dve príjemné veci – pekný koniec roku 2007 a zistenie, že atletika má na Slovensku vážne postavenie. Som bronzový, za mnou sú niektorí zlatí.“
Keď kladivár zrúkne, vie, že je dobré. „Exploduje vo vás všetko napätie. To vlastne nekričím ja, ale celé moje telo,“ vysvetľoval druhý slovenský atletický medailista od roku 1993 ešte v dejisku šampionátu v japonskej Osake.
Libor mal skvelý rok. Napínavú kladivársku súťaž mu nahral kamarát v texaskom Dallase, v ktorom náš atlét polroka žije, na kazetu. Až v poslednej sérii prehodil jeho a vedúceho Slovinca Kozmusa Bielorus Tichon.
„Svoje preteky som si trikrát pozorne preštudoval. Trochu pre analýzu, viac pre dobrý pocit. Športovec si veľký úspech uvedomuje postupne,“ priznal.
Chybu našiel. „Ideálny hod možno existuje, ale máloktorý z vrhačov ho aj dosiahne,“ vysvetľoval. „Je to relatívne. V danú osackú chvíľu to bol pre mňa ideálny hod. Nebol však dlhší ako je môj slovenský rekord 81,81 metra. Že som ho neprekonal, ma mierne štve. Človek však nesmie byť nenásytný. Tento rok bol skutočne výnimočný.“
Charfreitag si bronzovú medailu priniesol domov.
Z Dallasu priletel predvčerom. „V mojom byte má špeciálne miesto. Dal som si urobiť pomerne majestátny obraz. Je v ňom medaila, miesto a dátum, kde sa to stalo a čísla celej série. Momentálne ju mám pri sebe.“
V dalaskom byte, teraz bez medaily, sa píše: Libor Charfreitag, Osaka 27. augusta 2007. X – 80,93 – 79,10 – 76,88 – 81, 60 – 80,48.
(pf)
Mysleli na Peking
Súrodenci Peter a Pavol Hochschornerovci (28) na tretej priečke skončili druhýkrát, trikrát boli druhí a raz štvrtí.
Tento rok sa stali majstrami sveta, získali bronz v súťaži hliadok na európskom šampionáte v L. Mikuláši skončili tretí, stali sa víťazmi Svetového pohára, seriálu Canoe World Series a triumfovali na predolympijských pretekoch v Pekingu.
„Na Európu sme išli z plného tréningu. Príliš sme sa nesústredili. Niečo nám vyšlo, mali sme aj šťastie a stačilo to na medailu. Hlavným cieľom bola miestenku na olympiádu. Podriadili sme tomu všetko a vyšlo to,“ hodnotil rok Pavol.
Dvojičky víťazstvo o najúspešnejšieho športovca nečakali. Pavol mal top favorita: „Ja som prial víťazstvo Mišovi Martikánovi, tento rok vyhral všetko, čo sa dalo.“
Víťazstvom na svetovom šampionáte si zabezpečili miestenku do Pekingu. Vyhnú sa náročnej kvalifikácii. „Kritériá boli postavené tak, aby sme mali nerušenú prípravu. Pekinská voda je ťažká, kanál má svoje zákernosti,“ dodal Pavol Hochschorner.
(sita)
