V Júliusovi Satinskom sa spájal talent herecký so spisovateľským, čo presvedčivo dokázalo niekoľko kníh, ktoré vyšli ešte za jeho života. Jedno podmieňovalo druhé aj u jeho nerozlučného druha Milana Lasicu, veď L+S hrali texty, ktoré si sami napísali. Satinského umeleckú dvojdomosť si znovu uvedomujeme i pri knihe Listy z Onoho sveta (Ikar, Bratislava 2007), obsahujúcej výber z jeho fejtónov časopisecky publikovaných v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
Ten zvláštny názov - u Satinského nie až taký prekvapujúci: pripomeňme si jeho knihu z roku 2003 Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr - vznikol podľa série fejtónov, ktoré autor uverejňoval roku 1992 v denníku Národná obroda. Tu tvoria prvú kapitolu knihy.
Satinského originálna myšlienka spočíva v tom, že známe osobnosti z oblasti umenia mu píšu listy zo záhrobia, kde existujú vedľa seba, rozmýšľajú, diskutujú a hodnotia samy seba z vesmírneho odstupu, vyslovujú názory o nás živých a o našom svete a to všetko oznamujú Satinskému ako svojmu priateľovi a budúcemu kolegovi.
V rozkošnej, nijako nie morbídnej korešpondencii sa vyskytuje Voltaire vedľa Vajanského, Beethoven vedľa Dostojevského, Ravel vedľa Kukučína; jedenásť osobností, ktoré Satinský približuje niektorými ich charakteristickými vlastnosťami a najmä hovorí o ich vzájomných stretnutiach a rozhovoroch, kde sa mu darí dať dokopy niečo, čo by v našej realite nebolo možné.
Vznikajú groteskné situácie, keď sa napríklad režisér Miloš Pietor stretne so Shakespearom, diskutujú spolu a Pietor sa stáva svedkom nebeskej inscenácie Hamleta, v ktorej hlavnú úlohu hrá raz Turgenev, inokedy Maupassant. Pietor sa v liste sťažuje, že sa mu ušiel lístok do lóže s Mussolinim a Leninom, čo ho však inšpirovalo k tomu, že oboch chce obsadiť do vlastnej inscenácie Hamleta a informuje o tom Shakespeara.
Satinského „nebeská“ korešpondencia sa vymyká zo žánra fejtónu a napriek neuveriteľným stretnutiam nepôsobí samoúčelne, hoci dôraz je položený prioritne na humornú stránku veci.
Iné Satinského fejtóny zasahujú do nášho pozemského života a týkajú sa najmä politiky, moci, demokracie, bohatstva, našich národných vlastností, zvykov, zlozvykov a návykov.
Udiera klinec po hlavičke, „dobre sa baví“ hlavne na politike, ktorej má plné zuby, vie ju zmysluplne a vtipne zľahčovať, má rozličné návrhy a „recepty“, pričom jedny sú grotesknejšie ako druhé. Navrhuje napríklad, aby hlavy štátu mali na hlavách čierne skrinky, ktoré by zaznamenávali každý ich pohyb, inde zasa navrhuje zákon na ochranu rozumu a takto sa mu všetko, čoho sa dotkne, mení na vďačnú látku pre humor a iróniu.
Osobitne si všíma otázky jazyka, pri ktorých si vynikajúco zašpásoval. Svojské sú aj jeho fejtóny cestopisné.
Majster nonsensu, ako by som rád Satinského nazval, nebol napriek vrodenému umeniu rozprávať typom tzv. ľudového rozprávača, ktorý tára dve na tri, len aby poslucháča alebo čitateľa zabavil. V jeho nádherných myšlienkových akrobaciách je hlboký zmysel pre potreby obyčajného človeka, pre mravnosť a slušnosť verejného života.
