„Vo verejnej diskusii, ktorá prebieha v Českej republike - či máme súhlasiť s prítomnosťou amerického radaru alebo nie - jasne hovorím áno," vyhlasuje režisér pripravovaného filmu Tobruk, vojnovej drámy o legendárnej bitke 2. svetovej vojny. Tvrdí, že súčastníci sa odmietajú priamo pozrieť na nástrahy dnešného sveta, čo mu pripomína správanie ľudí v predvojnových 30. rokoch minulého storočia. Václav Marhoul je majorom aktívnych záloh Českej armády.V jej inšpekčných tímoch pobudol v Iraku, Afganistane, Kuvajte, Bosne aj v Kosove. Nechce zatvárať oči pred tým, čo videl, aj preto nakrúca film o probléme človeka, ktorý sa ocitne vo víre vojnových udalostí. Václav Marhoul verí, že si Slovensko spomenie na svojich veteránov a vráti Slovákom, ktorí v roku 1941 bojovali po boku spojeneckých armád, rešpekt, aký im patrí. Púštnu pevnosť Tobruk v roku 1941 totiž bránil aj 11. Československý prápor - 650 mužov, z ktorých bolo 120 Slovákov.
Zaujímate sa o vojenskú históriu preto, že ste boli v skaute?
Dejepis ma bavil už odmalička, ale aj v skaute sa často hovorilo o našich vojakoch, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu. Druhú svetovú vojnu považujem za veľmi zaujímavý historický fenomén, ktorý ovplyvňuje našu súčasnosť - politicky aj ekonomicky. Hoci sa u nás už 62 rokov nestrieľa, táto
vojna stále doznieva a niektoré jej dôsledky nie sú stále vyriešené a rezonujú v každom národe, ktorého sa dotkla.
Prečo ste si pre svoj film vybrali práve „púštne krysy" z Tobruku?
Na napísanie scenára ma inšpirovala novela Američana Stephena Cranea Červený odznak odvahy - príbeh dobrovoľníka, ktorý ide do boja vo vojne Severu proti Juhu. Je to človek plný ideálov, ktorý o vojne nevie vôbec nič. Morálny problém, ktorý rieši Crane, ma natoľko zaujal, že som sa rozhodol adaptovať ho práve na 2. svetovú vojnu. O východnej fronte vzniklo viac filmov, ale 11. Československý prápor, ktorý bojoval v Afrike, je v podstate u nás zaviaty časom - už len málokto vie, že nejakí Čechoslováci bojovali aj na Strednom východe v slávnej bitke o Tobruk. Navyše, z filmárskeho a výtvarného hľadiska je púšť veľmi inšpirujúca.
Ak sa na túto jednotku zabudlo v Čechách, ako je to na Slovensku?
Paradoxne, od roku 1964 v Bratislave existuje Tobrucká ulica, pomenovaná na počesť českých a slovenských vojakov bojujúcich v púšti u Tobruku. Pochybujem, že si niekto na tieto udalosti niekedy spomenul, keď ulicu v čase normalizácie nepremenovali napríklad na ulicu Gustáva Husáka. Aj komunisti iste zabudli, že pripomínala pamiatku československých vojakov, ktorí boli súčasťou britskej armády. Ulica prežila a na Slovensku žije ešte šesť tobruckých veteránov. Dvaja ďalší Slováci žijú v Británii, kam sa im svojho času podarilo emigrovať.
Hovorili ste s nimi?
Telefonoval som s dvoma.
V akej sú kondícii?
Vycítil som, že v zlej. Sú, samozrejme, v dôchodku, majú okolo 90 rokov a sú veľmi frustrovaní. Nikto si na nich po celý čas nespomenul. Je to smutná kapitola. Zdá sa, že sú na tom ešte horšie ako veteráni v Českej republike... Som však vďačný slovenskému ministerstvu obrany, že prispelo na náš film. Navyše, oboznámil som sa s uznesením vašej vlády, kde sa v jednom článku hovorí, že sa bude situácii vojnových veteránov na Slovensku pozorne venovať. Vláda sa zaväzuje, že napraví chyby, ktorých sa dopustili všetky predchádzajúce nomenklatúry, a týmto ľudom pomôže hlavne sociálne, lebo väčšina z nich už doslova ledva prežíva...
Ste členom Československej obce legionárskej. Koho zastrešuje?
Združuje vojakov z 2. svetovej vojny a nových veteránov z novodobých misií, ale má aj členov z iných odvetví. S veteránmi som naozaj veľmi často v styku.A ak bude náš film úspešný, rád by som založil zvláštnu nadáciu na pomoc vojnovým veteránom z 2. svetovej vojny. Niektorí z nich sú na tom naozaj zle.
Čo vám to dáva?
Skôr, čo im môžem dať ja... Organizoval som napríklad tri veľké vojenské prehliadky. Naposledy to bola historická prehliadka v Prahe na Letenskej pláni pri príležitosti 60. výročia ukončenia 2. svetovej vojny, kam prišlo 250-tisíc divákov. Pozvali sme veteránov zo všetkých krajín, ktoré sa zúčastnili na oslobodzovaní Československa. Na veľkej tribúne sedeli vedľa seba Američania, Rusi, Rumuni, Poliaci a samozrejme Česi a Slováci. Bola to pre nich veľká satisfakcia, keď sa ocitli v stredobode pozornosti.
Ich už nezaujíma, či dostanú nejaké vyznamenanie alebo vyššiu hodnosť. Ide im len o to, aby žili slušne, aby sa neutápali v biede a aby ich spoločnosť vnímala pozitívne - aby opäť nadobudli rešpekt, ktorý im bol v čase komunistického režimu - až na výnimky z východnej fronty - odopieraný.
Čo očakávajú veteráni z Tobruku od vášho filmu?
Neviem, ako naň zareagujú, lebo náš film vôbec nebude jednoduchý vo vnímaní jednotlivých postáv. Nie je to žiadna hrdinská epopeja. Hovorí o obyčajných ľuďoch, a obyčajný človek dokáže byť akýkoľvek... Pozval som raz tobruckých veteránov na stretnutie - prišli dvadsiati - a dlho som s nimi svoj film rozoberal - čo chcem presne nakrútiť, a ako. Dúfam, že to dopadne dobre, lebo ich vnímanie je zložité, a nie je to jednoduché ani pre mňa.
Je známe, že v zahraničných jednotkách bojovalo veľa Čechoslovákov židovského pôvodu. Dotýkate sa aj témy antisemitizmu?
Antisemitizmus sa vyskytoval skoro vo všetkých jednotkách Československej armády.Veľa sa o tom nepíše, takže ľudia o tom, samozrejme, nevedia. A čo je pre mnohých úplne prekvapujúce, najsilnejšie sa antisemitizmus prejavoval medzi stíhačmi vo Veľkej Británii. Je to, bohužiaľ, smutný problém, ktorý sa pokúšal riešiť osobitým tajným výnosom aj prezident Edvard Beneš.
FOTO SME - MILAN DAVID
Z čoho pramenil?
Tie najhlúpejšie animozity vychádzali z primitívnych stereotypov - Židia ukrižovali Ježiša Krista, majú príliš veľké majetky ... No v armáde k tomu pribudla ďalšia fáma - vraj sa židia vyhýbajú priamemu boju a nechcú ísť do prvej línie. Pramenila z faktu, že židovskí spolubojovníci boli zväčša vzdelaní ľudia, ktorí ovládali viac rečí, takže ich automaticky zaraďovali na štábne miesta. Antisemitské nálady však vymizli vo chvíli, keď vojna skutočne prepukla a išlo sa do boja. Vtedy sa už aj spomínaní letci na nich začali pozerať inými očami.
Nevedelo sa azda, že prví na rane fašizmu sú práve židia?
Prenasledovanie židov sa začalo naozaj oveľa skôr - len nedávno sme si pripomenuli smutné výročie Krištáľovej noci z roku 1938. Aj sám Tomáš Garrigue Masaryk v 30. rokoch kriticky rozobral obludnosť Mein Kampf, knihy, ktorá bola dostupná v celej Európe. Stále sa čudujem, akí slepí boli vtedy ľudia,
že vôbec nedomýšľali Hitlerove tézy o židoch a čím všetkým sa to môže skončiť!
Z pohľadu človeka, ktorý porovnáva historické súvislosti s dneškom, v čom sú dnešní ľudia podobne slepí? Pred čím si zatvára oči súčasník?
V 20.a 30. rokoch na pozadí dôsledkov prvej svetovej vojny a miliónov mŕtvych v Európe prevládali pacifistické tendencie appeasementu. Aj vďaka nim sa v konečnom dôsledku mohol dostať k moci Hitler. Vidím v tom paralely s dneškom. Je veľa ľudí, čo zatvárajú oči pred súčasnými hrozbami dnešného sveta a podceňujú nebezpečenstvo islamského fundamentalizmu. Vo verejnej diskusii, ktorá prebieha v Českej republike - či máme súhlasiť s prítomnosťou amerického radaru alebo nie - jasne hovorím áno. V tomto som na sto percent na strane našich spojencov - USA. Precestoval som arabský svet a viem, že tento problém tu reálne je.
Nevedie to k čierno-bielemu pohľadu?
Hovorím o fundamentalizme, ktorý je rovnako nebezpečný v kresťanstve či židovstve.Akýkoľvek exces, ktorý sa vykoľají z náboženskej normy znášanlivosti a odpustenia, je nebezpečný, ale islamský je v súčasnosti pre nás reálnou hrozbou. Nedávno vydala CIA správu, že od roku 2003 Irán nepracuje na výrobe atómovej jadrovej hlavice. Je to pekné, ale na druhej strane neustále pokračuje vo vývoji balistických rakiet. A balistické rakety sú presne to, čo môže zasiahnuť práve nás. Ak vznikne otázka, kam patríme - do euroatlantickej civilizácie, či k Iránu alebo k Severnej Kórey, odpoveď je jasná. Zaoberám sa témou terorizmu a viem, že teroristi, ktorých samotný moslimský svet nedokáže zastaviť, majú jedinú úlohu - zničiť našu, z ich pohľadu skazenú civilizáciu.
Takže podľa vás ľudia, čo veria v mierumilovné riešenie problémov, nemajú pravdu?
Ani ja si neželám žiadnu vojnu, ale nemôžem nevidieť, čo sa deje vôkol nás. Po páde komunizmu hľadá svet novú polaritu, ktorá sa rysuje nie až tak medzi východom a západom, ale medzi severom a juhom. Najjednoduchšou cestou pre človeka, ktorý si chce poradiť s komplikovanosťou dnešného sveta, je prestať ho vnímať a nevidieť hrozby, ktoré prináša. Byť slepý a strčiť hlavu do piesku ako pštros. A to je nezmysel. Chápem ľudí, čo demonštrujú a nechcú americké základne, ale, žiaľ, nemajú pravdu.
V mladosti ste iste videli veľa vojnových filmov - ak teda dnes nakrúcate Tobruk, nie je v tom aj vaša nostalgia za starými pravidlami vedenia vojny?
To určite nie. Vojna je vždy len vojna. Josef Čapek povedal, že vojna je síce jedna z najhorších vecí na svete, ale pokiaľ človek bojuje za svoju slobodu a demokraciu - je to jediný spôsob, ako si ju môže vybojovať. Sloboda a demokracia nepadajú samy z neba. Možno nás pomýlil rok 1989, keď nám spadla sloboda akoby zhora a teraz si neuvedomujeme, že to bola výnimka...
Z ktorého uhla pohľadu vás teda zaujíma vojna vo vašom filme najviac?
Každá vojna sa mení iba svojou formou. Problém človeka vo vojne ostáva vždy ten istý - bol rovnaký v boji o Kartágo, pri napoleonských vojnách, v 2. svetovej vojne a je aj dnes. Je to situácia jedinca, ktorý je vystavený neuveriteľnému stresu, vypätiu a strachu, s čím neustále bojuje. Človek ostáva len človekom. To, že sú dnes zbrane modernejšie a nestrieľame na protivníka z praku, nič nemení na probléme jedinca, čo je vrhnutý do víru udalostí, ktoré nie je schopný zvládnuť. Vo svojom filme nehovorím, čo sa presne odohralo v bitke o Tobruk a koľko bolo vojakov na jednej či druhej strane.To
nie je film o vojne, ale o ľuďoch v nej.
Film o tom, čo čaká našich vojakov, ak naostro vstúpia do vojnového konfliktu?
Je o tom, čo znamená vojna pre jednotlivca. Veľa ľudí si vojnu idealizuje. Ale čím viac viem o vojne, čím viac vidím jej dôsledky - v Kosove, Bosne, Iraku, Afganistane - tak som na ňu čoraz citlivejší. Zhodou okolností som sa ani v irackej Basre nedostal do prestrelky, hoci sa tam strieľalo každý deň. Napriek tomu, keď som usínal v stane vo vojakmi stráženom areáli, aj tak ma ovládli úvahy o tom, že odrazu priletí mínometný granát a zasiahne práve môj stan. Potom si kladiete otázku - spím na správnom mieste? Čo keby som sa mal presunúť na iné? A čo keď ma trafí strela práve tam? Napokon sa dopracujete k úplnej márnosti akéhokoľvek premýšľania a dospejete k fatalizmu - osud sa s vami hrá tak či tak. Strach je, samozrejme, prítomný. Nechcem sa vyjadrovať v naučených floskulách, takže som začal hovoriť o prežitom a do filmu som zahrnul vlastné pocity.
Napísali ste, že „odvaha je sila vôle, ktorej žiadny muž nemá nazvyš". Zvolili ste obrátenú optiku proti filmom, kde pravý hrdina svoj strach prekoná akoby nič. Nebojíte sa tohto uhlu pohľadu?
S odvahou je to rovnaké ako s bankovým kontom. Namiesto peňazí však na ňom máte uložené vôľu, odvahu a vnútornú silu vyrovnať sa s tým, čo zažijete. Nič naň neukladáte, len z neho čerpáte a ono sa zmenšuje. Otázka je, aké veľké sú jednotlivé kontá vojakov vo vojne. A väčšina ho nemá veľké. Rýchlo sa dostane na nulu, a nie je z čoho brať ďalej. Sú títo ľudia zbabelci, alebo nie? Podľa mňa nie sú. Každý veterán vám potvrdí, že strach prežívajú všetci. Je prirodzenou súčasťou života na fronte. A ten, kto ho nemá, je blázon. Vyšinutý človek, ktorý sa utápa v krvi a zabíjaní. Takých je minimum. Väčšinou sa vo vojne ocitnú normálni ľudia, čo sa snažia rýchlo zabudnúť na to, čo robili a videli. Práve z toho vzniká veteránsky syndróm.
Ako sa z vás - recesistu z divadla Sklep a performera skupiny Tvrdohlavých - stal angažovaný tvorca, ktorý upozorňuje na morálne imperatívy?
V divadle Sklep som neprestal účinkovať. Mám radosť, keď si strieľame zo všetkého, čo nás bklopuje. Je to taký montypythonovský humor, ktorý očisťuje a pomáha prekonať stres. No asi som aj zostarol. V živote mnohých ľudí sa stáva, že sú s vekom dospelejší a začnú veci vnímať úplne inak. V 15 rokoch vám ani na um nezíde premýšľať o tom, že raz umriete, ale keď idete k 50, tak už si nekladiete otázku - čo všetko dokážem, ale čo ešte dokážem stihnúť, než odídem z tohto sveta. Čím som starší, tým som na mnohé veci citlivejší, lebo ich vnímam v širšom kontexte, a nie čierno-bielo ako v osemnástke.
Starnú teda aj Tvrdohlaví. Ešte sa im venujete?
V roku 2003 som zavrel galériu Tvrdohlaví, ktorú som viedol v Lucerne tri a pol roka. Na galériu som bol pyšný, ale nechcel som skrachovať. Predajná galéria len ťažko prežije bez grantov a sponzorských príspevkov. No zhodou okolností práve teraz, 11. decembra v ostravskom Dome umenia otvorili retrospektívnu výstavu s názvom Tvrdohlaví po 20 rokoch. Prispel som vystavením zakladajúcej listiny skupiny a rôznymi archiváliami, ktoré dodnes odkladám - napríklad grafický návrh Františka Skálu, kde prvýkrát nakreslil hlavu, po ktorej búcha palička. Po 17 rokoch spolupráce to však pre mňa skončilo, hoci moderné umenie ma stále zaujíma.
Neplánujete sa k nemu vrátiť, keď cenymoderného umenia stále rastú?
Je to síce pravda, ale cynicky dodávam, že len v prípade umelcov, čo to už „majú za sebou". Na dražbách narastá cena obrazov Bohumila Kubištu, Emila Fillu a Jana Zrzavého, ale súčasné výtvarné umenie je stále v zložitej komerčnej situácii. Len málokto predáva a dokáže sa uživiť voľnou tvorbou.
Prečo je to tak podľa vás?
Skutočných umelcov je veľmi málo. Navyše, akou cestou sa vlastne súčasné výtvarné umenie uberá? Je čoraz konceptuálnejšie a vyprázdnenejšie. Veľa výtvarníkov poškodzuje trh tým, že ich veci nič nehovoria. Nech žije konceptuálne umenie, ale vo chvíli, keď je koncept jednoduchý a hlúpy, je koniec. Na výtvarných školách dnes študujú ľudia, ktorí by sa tam za normálnych okolností nedostali a pred 30 rokmi by ich nikdy nedokončili. Zároveň vám tisíc kunsthistorikov hovorí - ale to si vôbec nepochopil! Výtvarné umenie sa posunulo a dávno zrútilo napríklad hranice klasickej olejovej maľby na plátne! Ale taká poctivá bronzová socha hovorí sama za seba aj po 5-tisíc rokoch na rozdiel od kúskov papiera rozhádzaných po zemi. Niektorí výtvarníci argumentujú tým, že svojou tvorbou, ktorá je úmyselne vyprázdnená, poukazujú na vyprázdnený stav nášho sveta. Tak ak chcú proti tomu bojovať, prečo nebojujú fantáziou, krásou a talentom? Vychádza z toho, že svojimi dielami prispievajú k oveľa väčšej frustrácii a strate hodnôt v oblasti výtvarného umenia ako kedykoľvek predtým.
Aj vy máte pocit, že je svet vyprázdnený?
Vôbec nie. Keď kritici plačú, že televízia amédiá sú plné násilia a brutality, zabúdajú na to, že brutalita a násilie v stredoveku boli tiež ľudovou zábavou. Keď sa na Staromestskom námestí konala verejná poprava, zišla sa tam celá Praha. A poprava bola zvyčajne veľmi brutálna, lebo obeť dlho a s chuťou mučili. Napriek tomu sa tam rozložili trhovníci s jablkami, husami a kravami, rodičia priviedli deti, celá rodina sa tešila na zaujímavý deň. Ľudia si vychutnávali, ako ten nešťastník trpí, ako mu preťali väzy, ako sa mu odkotúľala zakrvavená hlava... Ide o rovnaký princíp zábavy. Bez ohľadu na epochu sa ľudia starajú aj o to, čo dajú do žalúdku. Je to základná potreba. A myšlienka, že raz budeme všetci vzdelaní, inteligentní a zastávať rovnaké hodnoty, je až akási komunistická a mesiášska.
Sme odkázaní na nerovnosť?
Celý vývoj ľudstva je postavený na rôznorodosti názorov, pohlaví, rás. A vďaka tomu ľudstvo dokáže rásť ďalej a vyššie. V stredoveku ľudský život nemal žiadnu hodnotu, dnes ju má vyššiu. Naša západná civilizácia funguje na základe židovsko-kresťanského princípu solidarity. Nesprávame sa už
ako občania gréckej Sparty, keď každé postihnuté dieťa zhodili zo skaly, lebo sa nehodilo do spoločnosti. Vývoj tu je. A keď ubehne ďalších 10 tisíc rokov, ľudstvo si asi bude spomínať na prvých 3-tisíc rokov nášho letopočtu ako na barbarskú dobu, keď sme mali plné ústa krvi a zabíjania. Napriek tomu si myslím, že sa vyvíjame k lepšiemu.
Ľudstvu, ktorému dýchajú na chrbát atómové zbrane, predpovedáte ďalších desaťtisíc rokov života. Nie ste predsa len optimista?
Po prvý raz v dejinách ľudstvo čelí tomu, že sa dokáže naozaj efektívne celé zničiť. No máme ešte pud sebazáchovy. Dôkazom je obdobie studenej vojny, keď na seba mierili stovky rakiet a stačilo jediné zlyhanie, aby život prestal úplne existovať. A aj v budúcich storočiach budeme riešiť dodržiavanie ľudských práv, hodnotu ľudského života, nedostatok vody, energie, potravín pre všetkých, ale sú to veci, ktoré nútia tých najlepších z nás uvažovať nad tým, ako sa to dá prekonať. Ľudia budú hľadať ďalšie možnosti, ako prežiť. Možno o dvesto rokov začneme osídľovať vesmír... S optimizmom sa lepšie žije.
Prečo teda nakrúcate film práve o človeku vo vojne?
Okrem iného aj preto, že ma fascinuje paradoxná paralela medzi vojnou a mierom. Pred veľkým objavom,využiteľným v mieri, najprv často stojí snaha - navzájom sa čo najefektívnejšie pozabíjať. Pred atómovými elektrárňami tu predsa bola atómová bomba. Teraz máme vodíkovú bombu, ale vodíkovú elektráreň sme zatiaľ nevymysleli, ale určite vymyslíme. História ľudstva je fascinujúca - všetko sa v nej dopĺňa a strieda - čo je zle, je zároveň pre niečo dobre, a čo je dobre, je zároveň pre niečo zle.
Raz ste povedali, že nemáte rád filmy, ktoré nemajú emócie.
Film bez emócií je strašná nuda.
Vášmu Prefíkanému Filipovi však kritika vytýka, že je emocionálne sterilný. Asi to nebol zámer, však?
Vypočul som si veľa kritických poznámok a s mnohými súhlasím - nikto iný nevidí vo filme viac chýb ako jeho režisér. Ale bol to môj debut, za ktorým si stojím, hoci má veľa chýb. Prefíkaný Filip je zaťažený svojou divadelnou podobou. Ostro som si to uvedomil, keď som pocítil úžasnú slobodu pri pohľade na prvú, ešte nepopísanú stranu scenára filmu Tobruk. Keby som nakrúcal Prefíkaného Filipa dnes, už by sa vôbec nepodobal na divadelnú hru. Napriek tomu ho mám rád a teším sa, že nie som sám. Po rokoch tu vznikla slušná základňa ľudí, ktorí tento film milujú popri tých, čo ho úplne neznášajú.
Spomeniete si ešte niekedy na to, že ste vyučený premietač?
Spomeniem, a rád. Vďaka premietaniu som od 15 rokov pri filme, ktorému som stále verný. Film milujem odmalička a ako premietač som mohol vidieť stovky snímok. A s premietaním sa u mňa spájajú aj iné asociácie. V rokoch, keď som dostal výučný list, sa zdroj svetla v premietačke vytváral ešte s pomocou uhlíkov, ktoré sa pri 380 voltoch rozžeravili na 200 stupňov Celzia. Používali sme uhlíky z NDR, ktoré sa často zlomili a premietačka zhasla. Aby diváci nepískali príliš dlho, musel som ich vymeniť čo najrýchlejšie. Robil som to holými rukami. Asi po dvoch rokoch som si zničil brušká prstov tak, že som nič necítil.Takže keď som chcel pri táboráku zaujať nejaké dievča, stačilo, aby som si žeravým uhlíkom pripálil cigaretu bez toho, aby som si spálil prsty.Väčšinou to zabralo.
Dokážete to aj teraz?
Nie! (Smiech.)
Dnes chcete zaujať ženy Tobrukom?
Dúfam, že zaujmem všetkých divákov. Ženy? Vo svojom veku a so svojimi štyrmi deťmi už túto otázku neriešim.
Ako dlhoročný riaditeľ Barrandova ste stáli pri transformácii štúdií na nové podmienky, čo svojho času režisér Petr Zelenka okomentoval slovami „ak Václav Marhoul hovorí, že česká kinematografia bola v kríze, tak by mal priznať, že sa na nej sám podieľal".
Petr Zelenka asi nepochopil, že po roku 1990 nastal kapitalizmus - rozpadla sa štruktúra podpory československého filmu a štát načisto prestal podporovať kinematografiu. Keď nie sú peniaze na výrobu filmu, tak ho nevyrábate. Pokiaľ mi niekto kladie za vinu, že som neprodukoval filmy, keď na to
neboli peniaze, je to smiešne.
Český film prežil - každý rok máte aspoň 20 filmových premiér. Ako z tohto pohľadu vnímate našu situáciu, keď tu vlani nevznikol žiadny celovečerný film?
Neviem, prečo na Slovensku nenakrúcate komédie. Po tom, ako český film zažil útlm, práve komédie priviedli ľudí naspäť do kina. To sú filmy Hřebejka, Svěráka, ale aj Trošku. Môžeme si všetci myslieť o filme Kameňák čokoľvek, faktom zostáva, že naň prišli stotisíce ľudí. Na budúci rok sa nášmu publiku predstaví 32 nových domácich filmov, čo sa blíži k predrevolučnému počtu filmov pre celú bývalú federáciu. A väčšinou sú to filmy, ktoré chcú ľudí pobaviť. Vo chvíli, keď trh nasýtite komédiami, otvára sa priestor pre iné, zložitejšie filmové žánre, ktoré sú pre diváka náročnejšie na vnímanie.
Ako na vás pôsobia novšie slovenské filmy, ktoré ste videli?
Väčšina z nich sú práve v ťažkej kategórii. Pre divákov sú asi málo zrozumiteľné a preto nedostupné. Nemali by sme krútiť hlavou nad komerciou. Musíme sa na to pozerať liberálne, s nadhľadom. Každému filmu, ktorý privedie ľudí do kín, by sme mali pogratulovať, nech ho nakrúti ktokoľvek - aj
náš „úhlavný nepriateľ". Čím viac ľudí chodí do kina, tým má film väčšiu dôveru u sponzorov. Získava tým prestíž, ktorá otvára cestu ďalším projektom.
