O tom, že aj ľudia s telesným hendikepom sú schopní podávať skvelé športové výkony, sa všeobecne vie. Verejnosti menej známa je však súťažná prehliadka pracovných schopností a zručností zdravotne postihnutých - abilympiáda, ktorá sa prvý raz konala v roku 1972 v Japonsku. Názov vznikol z angličtiny zložením slov Olympics of Abilities, teda olympiáda schopností. Na celosvetových abilympiádach je už pravidelne zastúpené aj Slovensko a nebolo to inak ani tento rok, keď organizátormi súťaže boli opäť Japonci. V disciplíne pletenie a aranžovanie kvetov nás tu zastupovala 73-ročná Libuša Kordíková z Bratislavy. Mimochodom, najstaršia súťažiaca.

Praktická slepota

"Moja diagnóza je praktická slepota," hovorí pani Libuša Kordíková a pritom sa človeku pozerá do očí. Namiesto tváre však vidí iba bielu škvrnu. Keď je v miestnosti viac svetla a keď má dobrý svetelný uhol, vidí viac. Keď je menej svetla, vidí horšie. Je šeroslepá. Vonku sa vždy pohybuje s bielou paličkou, pri dlhších prechádzkach na vzdialenejšie miesta jej pomáha 24-ročný vnuk. K babke je veľmi pozorný, stará sa, aby si pri stole neopatrným gestom nevyliala malinovku. Bol to práve on, kto ju sprevádzal na abilympiáde v Japonsku, lebo zrakovo postihnutí mohli mať aj počas súťaženia pri sebe sprievodcu. Hoci Libuša Kordíková pôsobí dojmom človeka, ktorý by sa i napriek zdravotnému hendikepu a jazykovej bariére vynašiel aj v ďalekej cudzine. Vek v jej prípade nehrá nijakú rolu, duchom je stále mladá. Bývalá zamestnankyňa nemocnice a jasličiek sa už v živote vrhla do vecí, do ktorých by sa ani zdravý človek nepustil. Napríklad do písania literatúry, za čo získala ocenenie v Prahe. Na otázku, ako píše, keď nevidí, odpovie: "Diktujem to alebo nahrávam." V minulosti súťažila v tvorbe plagátov a v modelovaní z hliny. "Trošku ešte vidím, obrázky som si nejako vystrihla. No keď som ich mala pripravené, vydýchla som a všetky sa mi rozleteli. Ale pomohli mi ich otočiť, aby som to nemala opačne."

Súťažila aj vo fotografovaní. A výsledok? Sama síce hovorí, že na jednej fotke niekomu "odrezala" hlavu, ale niektoré fotografie naozaj vyšli. Pýtať sa Libuše Kordíkovej, čo z fotografovania má, keď vlastne výsledok dobre nevidí, je asi zbytočné. Fotografovanie ju jednoducho baví. Bavilo ju aj predtým, keď ešte jej očné ochorenie naplno neprepuklo. Rada fotografovala svoje deti. "Mám tri vnučky a troch vnukov, všetci sú modrookí."

Čiapka za šesť hodín

Na súťaži v Japonsku bolo úlohou pani Kordíkovej upliesť čiapku. Zadanie znelo: vyrobiť za šesť hodín čiapku, s rozmermi 48 Ą 24 centimetrov. Vzor mohol byť ľubovoľný. "Ja som robila z jednej strany hladké, z druhej obrátené a robila som pruhy inej farby. Vlnu, tmavomodrú a béžovú, som dokázala rozlíšiť. Nerobila som vzor, lebo som si myslela, že to nestihnem alebo sa pomýlim. Veľmi sa strhávali body, za všetko." Nuž, šesť hodín pliesť, len s obedňajšou prestávkou po troch hodinách, to dá zabrať. "Mali sme stolík, lampu a nevýhodnú stoličku, ktorá mala kolieska. Keď som plietla, stolička sa troška pohybovala a zrazu som bola mimo stola. Ale vnuk sedel vedľa mňa," vraví pani Kordíková.

S aranžovaním kvetov mala pani Libuša tiež bohaté skúsenosti, v tejto disciplíne si merala sily už v Bratislave. "Dostali sme tri úlohy. Jedna z nich bola urobiť kyticu, ktorá musí stáť. Ja som trochu trénovala. Podarilo sa, kytica stála." Ďalšou úlohou bolo uviazať svadobnú kyticu. "Boli tam krásne kvety, orchidey, to je pekné na svadobnú kyticu."

Ruky mám zdravé

Zuzana Recsková žije v Šali. A keďže je na vozíčku, zapamätajú si ju aj ľudia, ktorých si ona nepamätá. "Minule som bola v banke a jedna pani sa ma pýtala, či ešte cestujem do práce vlakom." Zuzana (42) pracuje na Zväze postihnutej mládeže Slovenska v Bratislave. V roku 1995 si splnila svoj sen, keď sa zúčastnila na abilympiáde v Austrálii a teraz sa usiluje splniť tento sen iným, pôsobí ako koordinátorka celosvetových abilympiád. Má zdravé ruky, v Austrálii súťažila v studenej kuchyni a pred siedmimi rokmi v Prahe v maľovaní kraslíc. K studenej kuchyni sa dostala náhodou. Vylučovacou metódou. Keď si vyberala zo súťažných disciplín, zistila, že si asi na nič iné netrúfa. "Bola to aj moja výhoda. Keďže som sa tomu predtým nevenovala, mala som originálny nápad a porotu to zaujalo." Bolo to jednoduché. V stredu s kamarátkou - kuchárkou absolvovala rýchlokurz. "Urobila oválnu misu, ja som urobila okrúhly tanier. A v sobotu som už získala prvé miesto. Niekedy máte skrátka výhodu, keď o niečom vôbec neviete, dáte do toho niečo zo seba."

Postihnutie nehrá rolu

Kto si trúfa, predvedie sa aj vo vyrezávaní z dreva, vyšívaní, v tvorbe webových stránok, plagátov alebo šperkov. Môže sa tiež blysnúť ako cukrár, maľovať vodovými farbami alebo editovať anglický text. "V Indii bola súťažiaca, čo maľovala na hodváb. Vždy si do farby namočila ruky a po hodvábe maľovala rukami, nepoužívala štetec," vraví Zuzana Recsková. "Pri týchto súťažiach sa neberie do úvahy postihnutie, záleží len na výslednom produkte."

Spomína si napríklad na mladú ženu z prvej česko-slovenskej abilympiády. Bola na vozíku a ovládala šijací stroj lakťom. Každý má dole na zemi "šliapadlo" a ovláda stroj nohou. Obidve sme sa sťažovali, že to nie je pre nás fér. No nakoniec bola prvá. Všetci, čo mohli ovládať šijací stroj nohou, mali výhodu, no ona bola najlepšia."

Každý mávame "blbú" náladu

Zmyslom abilympiád je okrem iného dokázať, že zdravotne postihnutí ľudia nie sú menejcenní a že sú konkurencieschopní. Niekedy postihnutie prináša výhodu, hoci to znie kruto. Nevidomí sa pri modelovaní z hliny dokážu lepšie sústrediť a vozičkári sú zasa podľa odborníkov lepší programátori, lebo dajú tejto práci všetko - tým, že sú k počítaču "pripútaní". Poradenstvo nezamestnaným zdravotne postihnutým je jednou z činností Zväzu postihnutej mládeže. Ide o to, aby pri hľadaní zamestnania vedeli prekonať byrokraciu. Možno sa to nezdá, ale zdravotne postihnutí ľudia môžu byť aj veľmi aktívni. "Vďaka ľuďom, ktorí boli okolo mňa, som zažila aj také úžasné veci ako lezenie po skalách alebo splavovanie Malého Dunaja aj detské skautské tábory," vraví Zuzana Recsková.

Každá trampota má svou mez - spievajú Jiří Korn a Helena Vondráčková. "Na mňa najviac zapôsobil mladý chalan, ktorý je na vozíku," vraví Zuzana. "Žije v Brne. Je kvadroplegik, to znamená, že po úraze má ochrnuté aj ruky. Chodieval na česko-slovenské abilmypiády a vyrezával z dreva. Hovoril mi: Ja viem, že budem posledný. Idem tam aj pre atmosféru, náladu, preto, že sa tam stretnem s ľuďmi. Mne robilo veľmi dobre, že som videla niekoho, kto je na tom horšie ako ja, a pritom súťažil v disciplíne, na ktorú som si ja so zdravými rukami netrúfla. Každý z nás má občas čierny deň, nejakú blbú náladu, a hovorí si, že to nestojí za nič. Vtedy si spomeniem na toho chalana. Aby mohol vyrezávať, potreboval špeciálne rukavice. V strede dlane mal vrecko, do ktorého sa zastrčilo dláto. Dvoma rukami držal dláto a ryl do dreva. Keď to s takou námahou dokázal s čiastočne ochrnutými rukami, nemám sa na čo sťažovať. Jednoducho - ideme ďalej."

Maľovať obrazy, aranžovať kvety, upliesť čiapku alebo vyrezať niečo z dreva - to všetko nie je až také mimoriadne, hoci každý by to nedokázal. O to viac udivuje, ak tieto činnosti perfektne zvládnu nevidiaci, vozičkári či ľudia inak zdravotne znevýhodnení. A dokonca sú ochotní zmerať si sily s inými. Príležitosťou, ako dokázať tým zdravým svoju šikovnosť, talent a vôľu, je abilympiáda.