Máte dosť uletený humor. Nikto vám nikdy v televízii nevyčítal, že ste príliš výstredný?

Občas sa stretávam s nepochopením, najmä v takej skupinke ľudí, ktorí podľa mňa ešte žijú v socializme. Myslím si, že moje moderovanie nie je uletené, ale že je to skôr také moderné.

Pracovali ste na svojom štýle alebo ste taký spontánny?

Vždy som sa snažil na niečo hrať, skôr som sa pozeral na moderátorov, ktorých som stvárňoval, ako na divadelné postavy. Som vyštudovaný herec. Zo začiatku to bolo také hranie sa na moderovanie, nebral som to veľmi vážne, skôr ako úlet. Snažil som sa vytvoriť figúrku moderátora. Nebol to moderátor, ale figúra. Uletená, strelená.

Máte fanúšikov, ktorí vás zbožňujú, ale niektorým ľuďom leziete na nervy, vraj to už preháňate. Podľa iných ste sa stali naopak konzervatívnejším, v porovnaní s tým, čo ste robili kedysi v televízii Luna.

Ide to aj s vekom, do moderovania sa dostáva viac prirodzeného. Vytvárať figúru je veľmi namáhavé, ísť sám za seba je niekedy jednoduchšie, potrebujete na to menej energie.

Nie je to teda vplyv komercie, že ste - podľa niektorých - konzervatívnejší?

Nie. Obidva programy, ktoré momentálne robím, začali s expresívnym nástupom, z ktorého sme potom sťahovali dole. Expresívny záber na začiatku obracia na program veľkú pozornosť. Možno si niekto myslí, že to nemá nejakú koncepciu, ale je to koncepčná záležitosť. Na začiatku sa skrátka pridá plyn.

Jedna vaša fanúšička vám v internetovej diskusii vyčítala „priblblú" frizúru.

Je to možné, že je „priblblá", zdedil som nízke čelo po svojej babičke, na čo som pyšný. A preto tá frizúra niekedy nevyjde.

Kto má u vás v rodine zmysel pre humor?

Myslím si, že otec. A keď sa pozerám ďalej, tak asi dedo, teda otcov otec.

Ako sa otec pozerá na vaše moderovanie?

Otec mi veľmi fandí. Je takým kritikom.

Čo robí?

Je pedagóg na vysokej škole. Učí sociológiu.

A mama? Čo na vás vraví?

Mama má na to taký zdravý laický názor. Povie: „Andrejko, toto by si tam nemal robiť." Má k tomu taký ten materský prístup.

Beriete si to k srdcu?

Mamine pripomienky? Nie. Mama nie je ten správny kritik. Ona je taká moralistka. Jej sa páčia ľudia, keď sú učesaní nabok, keď majú sako a kravatu. Nemôžem sa s ňou stotožňovať, lebo pozíciu, ktorú mám, som si vybudoval aj na základe toho, že som ju nepočúval.

Aj v detstve vám mama zvykla všeličo vyčítať?

Nie. Ja som nebol zlý chlapec. Nevedel som hrať ani futbal. Všetci čakali, že budem dievča a potom sa narodil chlapec, tak som nosil dlhé vlasy, prvé dva roky. Mal som také brčkavé blonďavé vlasy.

Aj vás obliekali ako dievča?

To nie. Ale mama bola krajčírka, preto všetky veci, ktoré šila pre dievčatá, som skúšal. Bohužiaľ sa z toho nezachovala žiadna fotografia, ale môj brat má takú fotografiu, kde je oblečený v dievčenských šatoch.

Nevedeli ste hrať futbal a čo ešte?

Všetko, čo bolo guľaté, som nevedel. Bol som počítačový domasedko. Programoval som už na základnej škole, vyhrával som matematické olympiády.

Týmto smerom ste sa nechceli uberať?

Prihlásil som sa na elektrotechnickú priemyslovku, chcel som programovať, lebo v tom som bol fakt dobrý. Ale elektrotechnická priemyslovka absolútne nebola o programovaní, pedagóg počítačov bol slabší ako ja. Tá škola mi nič nedala. Ja som nechcel pájkovať, nechcel som robiť rezistory, odpory a indukčné cievky. Prišlo sklamanie, zanevrel som na počítačovanie, na elektriku a na všetko. A našiel som si divadlo.

To ste potom zavesili na klinec. Prečo?

Pretože nebol čas na to, to divadlo hrať. Keď sa mi narodilo dieťa, prišla nutnosť zárobku. Nastal zlomový moment. Mohol som ísť hrať malé javiskové formy a snažiť sa prežiť v dabingu a divadle, ale ja som začal pracovať v televízii. Bola to figúra za figúrou, extrémny nástup, pridaný veľký plyn. Oslovili ma viaceré televízie. Pracoval som zrazu v Lune aj v STV. Nastal veľký boom, mal som až päť relácií naraz. Keď si to teraz zrekapitulujem, zdá sa mi až nereálne, že sa to všetko dalo stihnúť. A potom prišiel ten Rybníčkov vstup a všetko sa to zastavilo. Prežíval som ťažké obdobie.

V poslednej relácii ste divákom oznámili, že končíte...

Áno, všetko sme to tam pílili. Bola to inak výborná relácia, volala sa Päť minút slávy. Je smiešne, že kupujeme za drahé licenčné poplatky veľkolepé šouky, pritom napríklad Päť minút slávy bol vo svojej dramaturgickej podstate výborný primetimový program. Takisto Superstar. Je to odnož Slávikov na ulici. Stačilo z nich urobiť silný primetimový program. Ale nikto v televízii neverí slovenskej tvorbe. Čo nie je zo zahraničia, je odsúdené na zánik.

Máte ambíciu podieľať sa na programoch aj dramaturgicky alebo je to len váš názor?

Nie, je to len môj názor. Ambícia je odísť z obrazu a robiť niečo iné, mať zadné dvierka, ktoré sa dajú otvoriť, keď skončí táto éra, lebo moderátor tu nie je večne.

Uspokojuje vás moderovanie?

Napĺňa ma to. Ja som taký hravý chlapec. Hrávam sa doma na počítači, mám „medžiky", také karty, hráme sa na nich spoločenské hry. Veľmi rád sa hrám s deťmi. Ja som hrajko. Moderovanie je hravé, aj divadlo je hravé. Toto je pre mňa cesta. Prísť do Piati proti piatim a zahrať si s ľuďmi tú hru. A naozaj vás to baví, nestojíte tam ako štatista, ktorý iba posúva veci ďalej. Rád sa na tom zúčastňujem, mňa to naozaj zaujíma, ako tá súťaž skončí. Mňa naozaj zaujíma, ako to na tabuľke vyzerá, čo bol ten „top" a naozaj držím palce a naozaj chcem cítiť pocit výhry aj pocit prehry. Ten fetiš z hry tam je. To isté je vo Varí vám to. S jedlom sa hráme. Dostatočne sa tam vyhrám, ako na piesočku s formičkami. Ja, veľký, v rámci 33-ročného človeka, sa hrám s tými jedlami, s tým človekom, ktorý je tam, s tými hrncami. S tými slovíčkami. Moment hry ma sprevádza všade.

Mnohí sa o moderovaní vyjadrujú hanlivo, vraj to nie je dosť seriózna práca.

Na umelcov sa ľudia oddávna pozerali ako na cirkusantov, komediantov, vždy sa im hovorilo hanlivo. Ja mám však iný názor, a to je ten moderný. Ponúkol by som americký príklad: Na koncerte U 2 stojí otec a syn. Otec vezme syna za plecia a hovorí: „Pozri sa, keď budeš dobre cvičiť na gitare, tak tam budeš raz ty stáť, ty budeš ťažiť prostriedky, ktoré ponúka šoubiznis." A už aj tu, na Slovensku, máme šoubiznis, sú to dobre platené džoby. Myslím si, že každý z moderátorov si veľmi tú prácu váži. Schopnosť televízie zarobiť veľké peniaze sa prenáša aj na tvorivé zložky. Od dramaturgie, réžie, produkcie, každý ťaží z toho veľkého finančného toku. A to je práve satisfakcia, keď príde ten hanlivý moment. Keď sa ozve desať hlasov, ktoré sú hanlivé, tak sa pozriete na raitingy, zistíte, že burza funguje, vidíte, že krivka predajnosti je vysoká, viete, že zarábate veľa peňazí pre niekoho, skrátka fabrika funguje, predali sme dostatočný počet čokolády. Niekto môže povedať, že mu horká čokoláda nechutí a že tá čerešňa tam chutí ako niečo hanlivé. Môže haniť, môže haniť desať, dvadsať, tridsať percent. Horšie bude, keď sa nebude predávať čokoláda. Aj keď budú haniť, a čokoláda sa bude predávať, ešte stále je to v poriadku. Horšie je, keď vás hania veľa. Nabudúce si už niekto nevyberie tú čokoládu, ktorú ľudia tak hania, ale bude sa snažiť nájsť taký istý úspech s inou čokoládou. No mojou ambíciou je prejsť do produkčného prostredia, a celkom sa mi darí. Momentálne šéfujem celému Varí vám to, každý rok vyrábame knihu. Vyrobiť knihu sa možno zdá byť jednoduché, ale je to veľmi ťažké.

Raz ste povedali, že nechcete len šou, ale aj biznis.

Áno, šou, ale aj biznis. Spojiť tieto dve zložky v jednej produkčnej firme, to je moja ambícia.

Takže nielenže sa hráte, robíte túto prácu aj pre peniaze.

Robím to najmä pre hravosť. Pokiaľ ide o honoráre, nikdy nevyjednávam. Ani keď viem, že keby som tlačil na pílu, honorár by sa zvýšil. Buď to prijmem, alebo neprijmem

Nevyjednávate, lebo by to bolo pod vašu úroveň?

Nie. Ja sa snažím vždy ponúknuť niečo, za čo očakávam kladné nazeranie na moju osobu. Snažím sa ponúknuť z obchodného hľadiska výhodu tomu, s kým obchodujem. V momente, keď on tú výhodu zoberie, tak je to také „požičaj". A očakávam, že sa mi to nejako inak vráti, že sa to premietne do inej sféry. A mám oveľa radšej, keď sa to premietne do nefinančnej sféry. Veľmi rád pustím z financií, urobil som to už mnohokrát, ale očakávam to v inej sfére. Tento spôsob obchodu mi vyhovuje, lebo nie som momentálne odkázaný na to, aby som zarábal viac a viac. Naopak, chcem si vytvoriť stabilné dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí sú v biznise. Pretože sekundárne to prináša oveľa viac peňazí.

Podnikáte spolu s manželkou?

Máme dva marketingové plány, jeden je už naplnený, učíme deti po anglicky. Prevádzkujeme škôlku v Bratislave, Petržalke a Trenčíne. Nejde o klasické škôlky, ale o kurzy angličtiny, ktoré trvajú hodinu, zakúpili sme licenciu na metódu Helen Doronovej. Deti sa učia v malých skupinkách. Začína sa od ich troch mesiacov, ako s materinským jazykom.

Ako sa v tom vy angažujete?

Sme investori. Manželka je riadiaci element, ja som hovorca, marketingový manažér a PR manažér. Som taká tvár toho. Človek z média je často zárukou niečoho. Nemôžete utiecť. Mne by sa veľmi ťažko utekalo pred nečestnosťou. Nemôžem so svojím menom hrať nedôveryhodne, lebo by sa to prenieslo do majority, ktorou je momentálne moderovanie, a to nechcem.

A motivácia? Chceli ste urobiť niečo pre najmladšiu generáciu?

Narodilo sa nám dieťa a rozmýšľali sme, či si otvoríme reštauráciu, alebo to otočíme smerom k dieťaťu. Ťahať tému dieťaťa v živote sa nám zdalo byť lepšie.

Vy sám hovoríte dobre po anglicky?

Hovorím tak, že sa dohovorím, ale manželka má štátnicu z angličtiny, bola štyri roky v Amerike. Ona je ten človek, ktorý to má všetko na starosti. Ja som skôr ten, čo sa tam príde zahrať. Je tam veľmi veľa hračiek.

Spomenuli ste predtým americký príklad, stretávame sa v McDonalde. Ste priateľom americkej kultúry?

Od jedného momentu som začal hlásať heslo: „Áno, ja sa to nebojím povedať, ja súhlasím s režimom." To prešlo zo socializmu, keď sa to bralo ako fór. Lebo keď sa niekto postavil a povedal „áno, ja sa to nebojím povedať..." - tak všetci spozorneli. Ja súhlasím s režimom. Je to také moje životné heslo. Keď začnete súhlasiť s režimom, nielen spoločenským, ale aj vnútorným, s manželským, s pracovným, s režimami, ktoré život skrátka prináša... Keď budete súhlasiť s režimom, tak zrazu dosiahnete ohromnú voľnosť v rámci hraníc, ktoré ten režim ponúka. Aj fyzickú, aj duševnú. Keď človek začne súhlasiť s tým, že tu je nejaký kapitalistický princíp, že je tu niečo, z čoho sa dá vyťažiť, tak pochopíte, aké sú výhody toho. Tak prečo nie? Áno, jedna táto lekvárová taštička sa možno dá vyrobiť za dve koruny a predávajú ju za tridsať korún. Ale to hovorí o tom, že ďalších 28 korún niekto zarobí, a keď tých peňazí bude mať veľa, bude sa mu dariť, bude sa dariť aj nám, lebo to sú spojené nádoby. A preto jednoducho McDonald - prečo nie?

Takže ste skôr priateľ Ameriky ako nepriateľ.

Bol som v Amerike raz. Američania podľa mňa - hovorím o tých, ktorých som stretol - sú lokálpatrioti. Ja som Slovák. Dokonca, ja nie som Slovák, som Žitnoostrovčan. Som zo zmiešanej slovensko-maďarskej dediny.

Hovoríte po maďarsky?

Áno. Som zo zmiešanej rodiny a radikálni ľudia, zo Slovenska či z Maďarska, ktorí búchajú do stola, mi prekážajú. Sú to hlúpi ľudia, ktorí ešte stále nie sú v Európe. Ale vráťme sa k Amerike. Mne sa tam páčilo. Videl som Ameriku z lode a bol som v Karibiku. Tento kus Ameriky je krásny. Možno to bola náhoda, ale Američania na tej lodi mi pripadali ako Slováci. Neboli to ani Francúzi, ani Poliaci, neboli to ani Česi, ani Nemci, ani Španieli. To boli Slováci. Čiže Američania sú Slováci.

Nemáte maďarský prízvuk.

Nemám. Mne sa po maďarsky prihovárala len babička. Moja maďarčina prišla v živote až v piatom-štvrtom roku života.

Doma sa teda hovorilo po slovensky aj po maďarsky?

Chodievali sme k babičke na víkend a moja milá babička s nízkym čelom, takým istým, aké som zdedil po nej, nevedela po slovensky. Vyžarovala ku mne lásku. A ja som videl, že sa pre niečo trápi. Ako malé dieťa som to vyhodnotil tak, že to bol jazyk. V jednom momente to vypuklo a ja som babičke povedal, že už sa nemusí snažiť hovoriť so mnou po slovensky, lebo ja hovorím lepšie po maďarsky ako ona po slovensky. A ja jej rozumiem. Povedal som jej to v jednej vete a jej padla sánka. Prišlo to tak z ničoho nič, ako keď dieťa začne používať vety a vykecá tie vety štyri za sebou a celá rodina oslavuje, otvára šampanské. Toto isté nastalo v maďarčine.

A mama, ako hovorila?

Mama hovorila po slovensky. Rodičia sa prisťahovali do Bratislavy, ja som sa už narodil v Bratislave. Chceli mi dať slovenský základ. Každé dieťa by tu malo dostať slovenský základ a ako sekundárny materinský jazyk by mal byť ten maďarský. Aj keď, stretávam sa s iným názorom.

V Nakupuje vám to musíte pravidelne v obchodoch oslovovať neznámych ľudí. Nemáte s tým problém?

Mám. Musíte osloviť sto ľudí, aby vám určité percento odpovedalo. 90 percent ľudí väčšinou odíde, nemá čas, nechce hovoriť na kameru, hanbí sa. Napríklad Varí vám to má za sebou asi 800 častí a do každej potrebujete nahrať šiestich respondentov. Teda za posledné štyri roky som oslovil do ankety 4800 ľudí, čo je desať percent, lebo to sú tí, ktorí mi boli ochotní odpovedať. Čiže ja som oslovil za posledné štyri roky 48 000 ľudí s otázkou, či im to varí.

Dosť.

Z toho len 4800 bolo ochotných odpovedať. 43 200 ľudí ma odmietlo! A či už to bolo v slušnej forme, alebo v hektickej, je to odmietnutie. Za posledné štyri roky Andrej Bičan bol 43 200-krát odmietnutý. Ja mám silné nervy, aj som sebavedomý, ale toto nechá brázdu na duši každého človeka. Keď mám niekoho osloviť a povedať mu „dobrý deň, nechceli by ste..." tak už mám k tomu určitý rešpekt, lebo sa zase bojím odmietnutia. Je to taká malá paranoja. Tam strácam sebadôveru, lebo už tuším, že mi zase niekto povie, že nie.

Ale nie je to na vás vidieť.

Samozrejme, že to nie je vidieť, lebo sú určité profesionálne momenty, ktoré sú dodržané. Keď mi niekto povie „ankety", to je presne ako keby som povedal ľuďom, ktorí dostali klystír, že „klystír". Oslovovať ľudí už je komické pre celý tím. Ankety sú najhoršia televízna práca. Mali by to robiť úplní začiatočníci, aby sa v tom pocvičili.

Oslovujete často aj starších ľudí. Ako na vás reagujú?

Neviem, myslím si, že ma majú radi.

Zmenil sa váš vzťah k vareniu vďaka relácii Varí vám to?

Áno. Začínam chápať, o čom to varenie je, konečne po 800 častiach. Som veľmi dobrý varič-teoretik. No nevykonávam tie manuálne veci, väčšinou to v našom programe robí ten druhý a odbory nedovolia Andrejovi Bičanovi variť. Žartujem, samozrejme.

Ste vraj workohlik. Čo by bolo, keby ste odrazu nemali čo robiť.

Keby som nemal čo robiť, tak určite by som mal čo robiť. Keď skončím moderovanie, odídem do škôlok, otvoríme ďalšie dve, to bude toľko roboty, že sa nebudeme vedieť zastaviť. Keď skončí Varí vám to, chceme otvoriť reštauračný systém na celom Slovensku. To zoberie toľko času, že workoholizmus dostane to, čo potrebuje.

Toto sú vaše životné méty?

Moja životná méta nie je vôbec v tejto sfére. Moja životná méta je mať ešte jedno dieťa. Povedal som si, že chcem mať do Kristových rokov postavený dom. Mať vlastné auto a stabilný mesačný príjem s určitou zálohou na účte. Dom je už pred kolaudáciou, na jar sa budeme sťahovať, veľmi sa na to tešíme. Manželka je sebestačná, má svoje vlastné auto, ja mám vlastné auto.

Takže ste spokojný.

Som spokojný. Počítal som s tým, že krivka úspešnosti bude šliapať do tridsaťtrojky. Ak ešte bude stúpať, budem šťastný. A keď začne padať, neprekáža mi to, lebo chcem ísť do dôchodku ako 40-ročný. Preto som workoholik, preto makám na plné obrátky, preto môj pracovný deň trvá 12 - 14 hodín. Chodím do práce aj za tie roky po štyridsiatke.

Bývate na vidieku. Vyhovuje vám to?

Áno. Mne sa páči vo Veľkej Mači. Moji rodičia sa práve presťahovali, vrátili sa do otcovej rodnej dediny, čo je od nás krížom cez roľu desať minút bicyklom. Keby tak boli urobili skôr, nesťahujem sa bližšie ku Bratislave. Aj v Ivanke nám bude dobre, bol by som však hľadal lacnejší pozemok u nás v okolí. Dá sa tu zohnať lacnejšie karé, aj lacnejšie zemiaky. A tieto veci smerom k staršiemu veku začnú hrať veľkú rolu. Každý starší hovorí o tom, že neexistujú peniaze, ktoré by sa nedali minúť. A je veľa takých peňazí, ktoré sa dajú ušetriť. Ja tvrdím, že nie sú vysoké výdavky, ale nízky príjem, a to ma celý čas tlačilo dopredu - zvyšovať príjem, aby sa výdavky dali pokryť nie z toho, že budem šetriť, ale aby sa prihodila ďalšia robota.