Hlavným zdrojom sugestívnosti Hrubaničovej debutu je jej výnimočný jazykový cit a erudícia.
Rozličné podoby má tvorivosť Inge Hrubaničovej (divadlo, lingvistika, výtvarné umenie…). A mnohorozmerný je aj jej debut Láska ide cez žalúďok. Striedavo tu dominujú a priebežne sa vzájomne prestupujú epický, dramatický aj lyrický princíp. Navyše text možno čítať aj ako neprestajné aktualizovanie (parodovanie, zosmiešňovanie…) širokej škály žánrov: od jazykového okienka cez mýtus, román v listoch alebo absurdnú drámu až po haiku či moderátorský diskurz.
Táto slobodomyseľná hra s autorskými veličinami (len ilustračne: Puškin, Krasko, Lotman), kultúrnymi piliermi (Biblia), „ľudovými“ stereotypmi (protiklad mesto – vidiek) či filozoficko-ideologickými konštruktmi (otec vo feminizme) pritom nie je motivovaná snahou provokovať za každú cenu, ale vášnivým záujmom o exponovanie mnohorakosti života.
Výnimočný je autorkin jazykový cit a erudícia. Umožňujú jej rázne obnažovať schematickosť, hrubosť fráz a floskúl zažratých do nášho myslenia, ale aj prehovoriť individuálne autenticky, podľa potreby pôvabne, vtipne, ale aj drsne či zžieravo.
Práve suverenita, s akou sa jazyk stáva organizujúcim činiteľom výpovede, je kľúčovým zdrojom sugestívnosti knihy.
Text rafinovane udržiava čitateľa v napätí tým, ako neprestajne mení štýl, strieda kontexty a témy. Významová produktivita sa nekončí poslednou stránkou, lebo jednotlivé časti možno čítať samostatne, ale aj ako súbor, ktorý z rôznych strán načiera do emocionálnej, telesnej, sociálnej, kultúrnej a existenciálnej konštitúcie jednej protagonistky.
Aj vzhľadom na titul, jeho dôraz na intímnu sféru, je ťažiskovým textom azda novela Meniny má Nový rok. Fragmentárny autoportrét rozprávačky Arminy (meno skrýva smutno-vtipnú prešmyčku) adresovaný bývalej láske, pôsobivo vyjadruje závratné (rozumej ambivalentné) citové a telesné skúsenosti s dospievaním, láskou, samotou.
Za druhý vrchol knihy možno považovať záverečný oddiel básní Záznamy z hlavnej stanice – momentky, sekvencie a pásma z mestského života. Aj keď sa tu objavia aj zarážajúco naivné grafické výrazové prostriedky (smajlíci), celkový dojem v dobrom zmysle pripomína tvarové experimenty mladých básnikov z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov (Kolenič, Lehenová, Klimáček) a k našej štandardne uhladenej poézii predstavuje potrebnú alternatívu.
Tradícia takéhoto podvratného vyčíňania je u nás skromná a nespojitá. Hrubaničovej vášnivo aj rafinovane vyplazený jazyk si v nej však vydobýja popredné miesto. Čitateľ unavený mediálnou vatou a všelijakými stereotypmi tapacírovanou literatúrou by si ho rozhodne nemal nechať ujsť.
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok. Aspekt, Bratislava 2007.
Autor: Jaroslav Šrank (Autor je literárny kritik)
