V Českej republike bola Kancelária verejného ochrancu práv zriadená v roku 1999. Minulý rok zvolila Poslanecká snemovňa na post ombudsmana bývalého ministra spravodlivosti Otakara Motejla, ktorý v decembri zložil sľub a ujal sa funkcie na nasledujúcich šesť rokov. Kancelária ombudsmana sídli v Brne.

Koľko podnetov sa doteraz u vás zhromaždilo?

„Ku koncu marca ich bolo 2588. Spracovať sme ich stihli dosiaľ 1010, zvyšok je rest, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo zvládnuť. Problém je aj v tom, že ombudsman nikde na svete, najmä ak má celoštátnu pôsobnosť, nemôže vybavovať agendu sám. Potrebuje tím spolupracovníkov, ktorí musia byť dostatočne vzdelaní, predovšetkým právnici. Zo štyridsiatich pracovníkov našej kancelárie, ktorých predpokladá zákon, sa nám však zatiaľ podarilo získať iba jedenástich, takže prakticky ideme na štvrť plynu.“

S akými problémami sa na vás ľudia najčastejšie obracajú?

„Je to pomerne široká škála. Veľa podnetov prichádza na veci prejednávané pred súdmi. Tam je naša pôsobnosť obmedzená iba na správnu stránku veci, zjednodušene povedané na prieťahy, kým väčšina podnetov smeruje do kritiky, či už právoplatných, alebo neprávoplatných súdnych rozhodnutí. Mnohé veci sa týkajú rozhodovania o o sociálnom zabezpečení alebo zmenenej pracovnej schopnosti. Množstvo podnetov prichádza z oblasti starostlivosti o mladistvých a maloletých, starostlivosti o dieťa, a pomerne veľa sa ich týka väzenstva. Dosť výrazne sa začína rysovať aj otázka daní, cla a rôznych poplatkov, ktoré sú typickou záležitosťou orgánov štátnej správy. No a potom sú podnety, ako napríklad otázka letného času, či niektoré otázky životného prostredia.“

Neuberá úradu ombudsmana na sile to, že jeho rozhodnutia majú len odporúčací charakter a nie sú záväzné?

„Myslím si, že nie. Typické pre správanie orgánov štátnej správy, ktoré je predsa len byrokratické, administratívne a trošku kafkovské, je, že ak sa na ne človek obráti, jednými dverami vojde a druhými vyjde s nejakým rozhodnutím. Veľa rozhodnutí však nie je vecných, sú to skôr formy postupu úradu. My potom dostávame vlastne sťažnosť na spôsob vybavenia sťažnosti. Niektoré takéto prípady, ktoré sme už ukončili, sú možno do istej miery remízy, majú však svoj spoločenský význam, pretože orgány štátnej správy, aj keď vlastne nijaký zákon neporušili, dostali avízo, že takto s občanom zaobchádzať nemajú. A to je dosť významné.“

Na Slovensku opozícia varuje, že namiesto jedného ombudsmana sa vytvorí tlak na zriadenie úradov viacerých ombudsmanov, napríklad pre menšiny, pre ženy či zdravotne postihnutých. Je podľa vás výhodnejší model jedného alebo viacerých ombudsmanov?

„Pri vytváraní okruhu spolupracovníkov sa snažím vybudovať zárodky profesionálnej špecializácie. Pri pomerne malej rozlohe štátu a malom počte obyvateľov nie som presvedčený, že by sme mali mať nejakých päť čiastkových kancelárií. Je výhodnejšie, a aj lacnejšie, mať všetko pod jednou strechou a dopĺňať sa. Najmä v počiatočnom období je ťažké určiť, koľko ľudí by sa malo venovať mládeži, koľko telesne postihnutým alebo menšinám, tým skôr, že u nás sa napríklad menšinový problém v agende zatiaľ neobjavil. Podľa mojich informácií sa niektoré ombudsmanské úrady postupne rozdeľujú, buď na nižšie regionálne kancelárie, čo je jeden model, alebo na špecializované pracoviská, čo je druhý typ. Závisí to však od toho, ako sa bude vyvíjať agenda. Ja som sa napríklad zatiaľ vzoprel tendenciám, aby sa zriadilo pražské pracovisko, pretože nechcem v tomto štádiu spoznávania problematiky trieštiť sily. Chcem, aby poznatky boli sústreďované na jedno miesto a z tohto miesta ich riešiť.“

ANDREJ ŠIMONČIČ