Moja láska k bicyklovaniu pochádza z detstva. Pamätám sa, keď mi otec v jednu letnú sobotu kúpil prvý červený bicykel značky Pionier. Dostal prémie a takto šľachetne sa ich vzdal, aby naplnil môj sen. Aj keď som konečne mal svoje nablýskané "kolečko", nevedel som sa ešte bicyklovať a domov som ho dotlačil. Až do noci som "pinčla" čistil a obdivoval. V nedeľu to otec nevydržal a povedal, že ma ide učiť bicyklovať. Na Radlinského ulici v Bratislave, kde sme bývali, ma pevne držal za sedadlo a utekal vedľa mňa. Vždy, keď ma pustil, som spadol na zem ako kus dreva. Ani za svet som nedokázal udržať rovnováhu. Mama nezniesla pohľad na padajúceho syna a otcovi zakričala z okna, aby sme išli na firšnál, bývalé Gottwaldovo námestie, teraz Námestie slobody. Bolo tam veľké parkovisko a kopčeky, na ktorých sme sa v zime sánkovali. Otcova výučba aj tu vyzerala rovnako a ja som padal ako hnilá hruška. Ktovie, ako by sa to skončilo, keby nešiel okolo kamarátov brat Marián Stankovič. "Ujo, takto ho v živote nenaučíte bicyklovať. Choďte s ním na kopec a pustite ho dolu," múdro poradil otcovi. A už sme aj stáli na kopci. Otec ma však mal príliš rád na to, aby ma pustil na verímboha. Pevne ma držal za sedadlo, utekal vedľa mňa dolu kopcom a niečo nezrozumiteľné kričal. V tom nadšení sa však pošmykol a spadol na zem. Karta sa obrátila! Otec bol na zemi a ja som udržal rovnováhu! Oslobodený od jeho starostlivej ruky som naberal rýchlosť a ako žiletka rezal vzduch. Chyba bola len v tom, že som nedokázal odbočiť a onedlho som skončil v kríkoch. Doškriabaný, dobitý, ale šťastný!
Odvtedy som takmer každý víkend - okrem treskúcej zimy - trávil na bicykli. Malý, červený Pionier som časom vymenil za favorit s baranmi, dvojšajbou a prehadzovačom. Nadšený z toho, že vďaka voľnobehu môže šliapať aj dozadu, som po uliciach Bratislavy a okolia bzučal ako čmeliak. Keď som mal šestnásť, prihlásil som sa s kamarátom Ľubom do cyklistického oddielu Slovan Bratislava. Počas našich športových víkendov som dostával poriadne zabrať. V svižnom tempe sme stúpali na Ahoj, Kačín, Pezinskú Babu. Dva či trikrát som skončil aj v jarku vedľa cesty, s poriadnymi kŕčmi v nohe. Pri spomienke na dráhu mám ešte aj dnes pred sebou najlepšieho cyklistu Slovenska všetkých čias Antona Tkáča krátko predtým, ako v roku 1976 odchádzal na olympijské hry do Montrealu. Opýtal sa nášho trénera, čo mu má z Kanady doniesť a ten povedal, že zlatú medailu. Jeho želanie sa naplnilo. Tkáč vo finálovej jazde porazil Francúza Daniela Morelona a stal sa olympijským víťazom.
Cyklistika sa mi ani po rokoch nezunovala, práve naopak. Je to moja srdcová záležitosť číslo 1. Kollárovci to asi majú v krvi. Veď aj náš predok, básnik Ján Kollár, autor Slávy dcéry, bol v Jene nadšený z prvých drevených bicyklov, ktoré sa poháňali odrazmi nôh od zeme.
Po vstupe do manželstva sa moje bicyklové víkendy radikálne zmenili. Dve kolesá som vymenil za štyri kolieska kočíka. Keďže som popri otcovských povinnostiach ešte študoval na vysokej škole a normálne pracoval, na bicykel sadal prach. Synovia rástli ako z vody (Jakub má 21 a Michal 18 rokov) a postupne som sa začal vracať k bicyklu.
Teraz každý voľný víkend jazdím na svoje obľúbené Záhorie a myjavské kopanice. Milujem moravskú cyklistickú cestu, o ktorej povedal môj známy, že na určitých úsekoch vyzerá ako africká Botswana. Bicykel je úžasný v tom, že je ako novodobý kôň. Vidím a precítim z neho to, čo pri rýchlej jazde auta nemám šancu.
Som rád, že aj môjho mladšieho syna Michala cyklistika poriadne chytila za srdce a teraz často jazdíme spolu. Tohto roku sme išli po starých cestách okruh okolo Prahy a naspäť, mali sme ohromný zážitok z Neuziderského jazera, zamakali sme si na myjavských kopaniciach. Ani sa mi veriť nechce, že sa tieto väčšinou víkendové dobrodružstvá začali na bratislavskom firšnáli, kde kamarátov brat Marián Stankovič v jednu nedeľu povedal môjmu otcovi: Ujo, takto ho v živote nenaučíte bicyklovať, choďte s ním na kopec."
(zš)
foto - Michal Kollár
