Keď Rodolphe "Skip" Vallee 5. decembra odchádzal z postu veľvyslanca USA, Slovensko už dôkladne poznal. Odhaduje, že navštívil asi dvesto dedín a miest, na ktorých hovoril prevažne o vízach, Rómoch, energetickej diverzifikácii a boji proti korupcii. Diplomacii sa venoval inými cestami využívajúc svoju vášeň pre hokej a poľovačku, aby sa, ako sám hovorí, "zamiešal medzi Slovákov". Domov si odnáša prijateľnú znalosť slovenčiny a chuť na hruškovicu.

Počas svojho pobytu na Slovensku ste dosť cestovali. Ako by ste opísali Slovensko?

Navštívil som asi dvesto dedín a miest, či už počas hrania hokeja, poľovačiek, stretávok so starostami a primátormi alebo rozhovorov s ľuďmi na námestí. Zistil som, že život v malom meste na Slovensku sa veľmi nelíši od života v malom meste v severnom Vermonte. Ľudia sa dostanú do rytmu každodenného života a majú rovnaké starosti o svoje rodiny a budúcnosť ako Američania.

Veria vám ľudia, keď im to poviete? Alebo si ešte vždy myslia, že život v USA je raj oproti životu na slovenskom vidieku?

Nanešťastie je pohľad ľudí na Ameriku vytváraný našou popovou kultúrou. Ak si pozriete v ostatnom čase Markízu, významná časť jej programu pozostáva z telenoviel, sitcomov a filmov americkej produkcie. Priemerná osoba si urobí predstavu o Amerike z týchto zdrojov, no tieto programy len zriedka zobrazujú každodenný život ľudí, lebo to nie je vzrušujúce a nepredáva sa to. To je jeden z dôvodov, prečo je také dôležité zaistiť, aby Slováci mohli cestovať do USA bez víz. Umožní to ľuďom z rôznych končín Slovenska, ktorí nenavštívili USA, aby prišli a videli nás takých, akí sme - nielen New York a Disneyland, ale aj miesta, kde sa ľudia trápia tými istými vecami ako Slováci.

Ste sklamaný, že ste nepokročili ďalej pri zabezpečovaní bezvízového cestovania do USA pre Slovákov počas svojej funkcie?

Vlastne sa dosiahol ohromný pokrok. Nemyslím si, že si ľudia uvedomujú, aké ťažké bolo pre prezidenta zmeniť zákon USA o vízach, keď sa predtým nemenil vyše desať rokov. Tá zmena poskytla krajinám ako Slovensko šancu zvládnuť to. Nový zákon posúva strop pre skóre odmietnutých víz z troch percent na desať percent. Minulý rok bolo Slovensko na úrovni dvanásť percent. Neodchádzam v čase bezvízového styku, ale legislatíva a bezpečnostné okolnosti sa od čias môjho nástupu dramaticky zmenili.

Čo bol hlavný motív vašej misie?

Nemal som žiaden konkrétny motív. Myslím, že keby sa niekto pokúšal prinútiť konkrétneho veľvyslanca, aby podal správu, kľúčovou otázkou by malo byť, koľkokrát týždenne alebo mesačne sa podarilo jemu alebo jeho veľvyslanectvu dať dokopy Američanov a Slovákov. Okrem toho sme sa intenzívne snažili povzbudiť Slovákov, aby sa angažovali v zámorí. Mimovládny sektor sa tu dosť intenzívne rozvinul v polovici 90. rokov, ale po roku 1998 sa začali sústreďovať na iné rozvíjajúce sa demokracie vo svete. Veľa času sme tiež strávili povzbudzovaním amerických a slovenských spoločností, aby nadviazali tvorivé partnerstvá so slovenskými univerzitami. Američania môžu byť právom pyšní na to, aký masívny je ich univerzitný systém. Tretia vec je čosi, význam čoho som si uvedomil, až keď som prišiel sem. Je to práca s našimi slovenskými kolegami na získavaní istého stupňa energetickej diverzity. Slovensko patrí spolu s ďalšími stredoeurópskymi štátmi k najzávislejším od ruského plynu a ropy. Snažili sme sa pracovať s ľuďmi na všetkých úrovniach, od obchodného sektora až po ministerstvá a po tlač tým, že sme sa usilovali vniesť do problému energetickej diverzity americkú technológiu a odbornosť. Spojené štáty americké majú ten istý problém, ale v inej podobe. Sme závislí od ropy zo Stredného východu. Máme len o málo viac nezávislosti, pokiaľ ide o elektrinu, ale pri doprave a tekutých palivách máme ten istý problém. Cesta, ako sa zbaviť tejto závislosti, vedie cez technológiu a alternatívne zdroje. Tie sú na Slovensku relatívne nerozvinuté pre tradične nízku cenu ropy.

Každý týždeň ste zvykli hrávať hokej. Bol to pre vás spôsob, ako sa stretnúť s ľuďmi, alebo to bolo len pre zábavu?

Oboje. Korčuľoval som od 5 do 25 rokov, takže hokej tvoril dôležitú súčasť môjho života, a zrejme to bolo to, čo som poznal najlepšie zo Slovenska, než som sem prišiel. Zistil som, že hoci som na ľade nestál 20 rokov, na všetko som sa veľmi rýchlo rozpamätal, takže to bola dobrá príležitosť spojiť sa so Slovákmi. Ľudia boli možno šokovaní, že sme to robili, ale tiež sa im páčilo, keď sme si urobili čas skoro ráno v sobotu, aby sme sa pridali k hŕstke Slovákov a zahrali si improvizovaný hokej.

A čo poľovačky? Práca alebo hra?

Ako dieťa som vyrastal na odľahlej dedine. Na jeseň som prichádzal domov z futbalového tréningu, schmatol som loveckú pušku, vzal psa a šiel som na niekoľko hodín na poľovačku. Moje najkrajšie spomienky na mladosť sú spojené s chatkou a otcom, ako poľujeme na jeleňa bielochvostého. Poľovačka bola dôležitá súčasť môjho života a života mojej rodiny. Keď som prišiel na Slovensko, uvedomil som si, že hojnosť divej zveri a jej rôznych druhov je v porovnaní s Amerikou nesmierna, takže to bol skvelý spôsob, ako nielen robiť to, čo mám rád, ale zároveň sa zblížiť so Slovákmi. Keby som bol minister zahraničia, požadoval by som od každého nového veľvyslanca, aby predtým, než prevezme funkciu, strávil mesiac na dedine svojej budúcej krajiny bez toho, aby hovoril po anglicky. Nielenže by to zlepšilo ich jazykové schopnosti, ale pomohlo by im to pochopiť, ako žijú priemerní ľudia. Pre mňa sa víkendy, ktoré som strávil na dedinkách poľovačkami, k tomu približovali, lebo som nemal tlmočníka, takže moja slovenčina sa zlepšovala z nutnosti. Miestne poľovnícke spolky mali tiež veľmi rôznorodé členstvo, takže som trošku nazrel do kultúry malého mesta.

Pre priemerného cudzinca je dosť ťažké normálne sa porozprávať s obyčajnými Slovákmi. Sú tu rôzne jazykové a kultúrne bariéry. Nie je to dvojnásobne ťažké pre veľvyslanca? Koľko skutočných rozhovorov ste absolvovali?

Prirodzene, je nepravdepodobné, že ľudia naďabia na veľvyslanca USA a povedia mu: "Počujte, myslím, že vaša krajina nestojí za nič." No zistil som, že ľudia mali pocit, že sa so mnou môžu zhovárať, hoci je to prostredníctvom prekladu ťažšie. Jedna vec, o ktorú som sa snažil na cestách, bolo usporadúvanie večerí. Stanovil som si pravidlo - chcel som mať rozličnú skupinu ľudí. Nechcel som, aby starosta pozval svojich piatich najlepších priateľov, chcel som niekoho z náboženskej obce, niekoho z mimovládnej komunity a z podnikateľskej komunity, aby som skutočne získal predstavu, čo sa v tom mestečku deje. Ľudia boli počas týchto večerí dosť otvorení. Mimo Bratislavy to väčšinou muselo byť tlmočené, ale získal som dosť presný obraz o tom, čo si ľudia myslia.

Takže - čo si myslia? Aká je nálada národa?

Slováci sú relatívne optimistickí ohľadom budúcnosti a ekonomické výsledky za posledné tri či štyri roky sú pozitívne. Ale ako všetky spoločenstvá, existuje aj tu akýsi dovnútra zameraný pohľad na rodinu, budúcnosť a na všetky veci, o ktorých ľudia radi rozprávajú, keď sa zídu - ako šport a politika. Slováci sú veľmi zaangažovaní do svojej politiky a sú o nej informovaní. Jedným z mojich cieľov bolo pokúsiť sa prinútiť Slovákov, aby svoje myslenie orientovali viac von, aby sa viac angažovali vo vonkajšom svete. Iste, na najvyššej úrovni to Slovensko robí, pričom má veľmi úctyhodné pôsobenie v Bezpečnostnej rade OSN.

Václav Havel kedysi obvinil Čechov a Slovákov, že majú "blbú náladu", čím myslel pesimizmus, ktorý spôsobil, že videli skutočnosť horšiu, než naozaj bola. Američania sú známi svojím optimizmom. Nakoľko pesimistickí sa javia Slováci vám?

Tunajší ľudia majú už historicky sklony vidieť pohár skôr poloprázdny ako poloplný. No myslím si, že sa to teraz mení a ľudia vidia pohár skôr spolovice plný. Mnohé z toho súvisí s pretrvávajúcim angažovaním sa vo vonkajšom svete. Zjavne je tu dosť toho, z čoho človek môže byť pesimistický - vysoké ceny ropy a hrozba Iránu. No svet je teraz čosi úplne odlišné než za komunizmu, lebo je toľko dostupných informácií, čo umožňuje prienik do pozitívnej stránky vecí. Podľa mňa sa pohár každým dňom napĺňa.

Skrýva sa za rozplývaním blbej nálady skutočne pôsobenie vonkajšieho sveta? Myslíte si, že ľudia by boli rovnako optimistickí, keby sa ekonomike nedarilo tak dobre?

Nemyslím si, že Havel vysvetlil, odkiaľ sa bral ten pesimizmus. Podľa mňa je dôvod sčasti politický. Za tisíc rokov, počas ktorých Slováci neboli nezávislí, boli vždy slabšími partnermi Čechov alebo Maďarov a potom nasledovalo štyridsať rokov sovietskej dominancie. Preto sa dá povedať, že sebavedomie ľudí a pocit, že môžu robiť veci sami pre seba, vždy potláčali vonkajšie sily. V Bezpečnostnej rade si Slováci počínali obdivuhodne a myslím, že môžete byť pyšní na jedného zo svojich ľudí, Miroslava Lajčáka, ktorý si skvele vedie v zložitej situácii v Bosne a Hercegovine. Existujú pozitívne dôvody, prečo mať dobrý pocit z národa, a tie nie sú založené na ohováraní menšiny, ale na skvelých, progresívnych úspechoch Slovákov. Ak sa Slovensko bude naďalej angažovať v multilaterálnych skupinách, ku ktorým patrí, toto sebavedomie bude len rásť.

Vaša slovenčina sa zlepšila tak, že môžete mať v tomto jazyku aj príhovory. S akými ďalšími slovenskými suvenírmi odchádzate - s náklonnosťou k vyprážanému syru a borovičke?

Ako som sa potuloval s ľuďmi po dedinách, naozaj som obdivoval, ako Slováci spravujú svoju voľne žijúcu zver a lesy. Myslím si tiež, že z času na čas nie je zlý nápad dať si trochu hruškovice. Pokiaľ ide o jazyk, minule som cestoval domov na Deň vďakyvzdania. Šiel som taxíkom so synmi a taxikár sa správal trochu čudne. Jeden zo synov sa so mnou začal rozprávať v slovenčine a hovoril mi, aký je ten taxikár čudný. Takže vidím, že zo slovenčiny sa stáva pre nás pomaly akýsi tajný jazyk.

Ukázalo sa Slovensko iné ako boli vaše očakávania pred príchodom do tejto krajiny?

Keďže v tom čase sa toľko popísalo o ekonomickom zázraku, akým Slovensko bolo, očakával som, že tu nájdem transformujúcu sa ekonomiku. Keď som sem prišiel, bola rozvinutejšia, než som očakával. Rozsah zahraničných investícií bol ohromný. Na druhej strane najväčšia zmena od môjho príchodu - a rovnako dramatická - je to, ako sa znížila celková nezamestnanosť. Zjavne sú tu ešte vždy ostrovčeky nezamestnanosti, ale rozhovory, aké som viedol s majiteľmi podnikov pri poslednej sérii ciest a návštev, sa výrazne líšili od rozhovorov spred dva a pol roka. Hlavná výzva, o ktorej hovorili, bola nájsť zamestnancov. V kontexte deväťpercentnej nezamestnanosti to možno pôsobilo kontraintuitívne, ale odráža to fakt, že fondu nezamestnanej pracovnej sily - z čoho veľkú časť predstavujú Rómovia - chýba vzdelanie a praktická zručnosť, aby mohol reagovať na požiadavky trhu práce. Najbližšou úlohou pre Slovensko je vyvinúť systémy a programy, ktoré by riešili potrebu školenia a vzdelávania chronicky nezamestnaných.

Čo vám bude zo Slovenska najviac chýbať?

Ľudia. To, že sa ukážem na námestí, sadnem si a ľudia sa budú skutočne zaujímať o to, čo hovorím, a budú pyšní na to, že som prišiel do ich dedinky.