Ste dokumentarista, ktorého preslávili dva hrané filmy. Ako tieto dve filmárske metódy spájate?
„Tak, ako to vidíte.“
Pri hranom filme môžeme argumentovať tým, že je to len fikcia, čo neplatí pri dokumente. U vás sa to trochu mieša, nie?
„Ale pre mňa je aj dokument fikciou. Aj dokumentárne filmy, ktoré som natočil pred Psími dňami, mali diel fikcie. Pri hranom filme som zasa prebral metódy dokumentárneho filmu. Nie je pre mňa dôležitá otázka, kde sú hranice medzi dokumentárnym a hraným filmom, ale či je film dobrý, zaujímavý, či sa dotýka ľudí, alebo nie. Moje hrané filmy sú veľmi autentické. V najlepšom prípade ukazujú ľuďom aj časť môjho vlastného sveta a o ňom si nerobím žiadne ilúzie. Nie je pre mňa dôležité, aby som ľudí zabával, ale aby som im nastavoval zrkadlo.“
Predčasne ste opustili filmársku akadémiu, vaše dokumentárne filmy vzbudzovali v rakúskej spoločnosti veľký rozruch a vaša situácia filmára v rakúskej spoločnosti nebola ružová. Ako sa v Rakúsku ako filmár cítite dnes?
„Filmy, ktoré som natočil pred Psími dňami, boli vnímané ako kontroverzné. Mal som nepriateľov, ktorí proti mne bojovali a najradšej by mi zakázali natáčať. No súčasne mnohých ľudí moje filmy fascinovali a pripadali im veľkolepé. Ale od Psích dní som doma hviezdou.“
O vás je známe, že pracujete aj v hraných filmoch s nehercami. V Import Export používate aj ich civilné mená. Hlavná postava Ukrajinka Oľga nemala svoje autentické meno. Je predsa len herečkou?
„Nie, stála prvýkrát pred kamerou a prvýkrát tiež bola v Rakúsku. Mená nechávam alebo mením podľa toho, či si to prajú herci. Napríklad Pauli sa v scenári volal Fritz, ale on povedal, že chce byť Pauli.“
Ako sa neprofesionálni herci vyrovnávajú s tým, že hrajú scény, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie a miestami príliš naturalistické?
„Vyberám si ľudí, ktorí to vedia a aj chcú zahrať. Je to veľmi dlhá cesta, pri ktorej herci spoznávajú mňa a moje názory, snažia sa pochopiť, ako funguje film. A ja chcem takých ľudí, o ktorých viem, že budú hrať tak, ako to chcem ja. A tiež chcem, aby robili niečo, čo im je vlastné, a nie cudzie. Ak niekomu poviem, že sa má vyzliecť, no on na to nie je zvyknutý, tak to nejde. Chcem, aby to bolo poriadne autentické. A to sa dá len vtedy, ak nechám ľudí robiť niečo, čo je prirodzené aj v ich vlastnom svete.“
Sú vaše dokumenty vlastne rešeršami pre hraný film?
„Môže byť. Stáva sa, že keď točím nejaký film, zrazu mi to vnukne nápad na ďalší film.“
Z akého nápadu vznikol Import Export?
„Keď som natáčal dokument K situácii: Rakúsko v šiestich kapitolách spoznal som sedemčlennú viedenskú rodinu bezdomovcov. Päť detí a nezamestnaní rodičia. Urobil som portrét tejto rodiny, ale nedostal sa do filmu. No ponúklo mi to základnú myšlienku o Paulim, ktorý sa objavuje v Import Export. Z toho som išiel ďalej a rozvinul to v myšlienke Východ - Západ.“
Rakúšan Pauli aj Ukrajinka Oľga v Import Export hľadajú prácu a šťastie za hranicami svojej krajiny. Je to ilúzia, ktorú nám dáva zjednotená Európa, že niekde za našimi hranicami nájdeme aj šťastie?
„Je to úplne inak. Kapitál a hospodársky systém diktujú, čo ľudia musia robiť, kde majú pracovať, aby prežili. Musia cestovať, aby si zarobili. Ekonomika neberie ohľady na vzťahy ľudí. Tí sa musia nastaviť tak, ako to ona od nich vyžaduje. Na Východe je veľký trh, tak sa tam investuje. To však neznamená, že sa berie ohľad na obyvateľov. Jediné, čo je tam pre investorov zaujímavé, je pracovná a nákupná sila.“
Vraj ste chceli nakrúcať Import Export aj preto, že máte rád Východ. Čo presne?
„Mentalitu. Ľudia vo východnej Európe majú viac času na zábavu. Na Západe sa ľudia pre nedostatok času odcudzili. Nemajú svoj vlastný rytmus. Nerobia to, čo chcú robiť, ale to, čo musia robiť. Na Východe sú ešte solidarita a ľudskosť, ktoré sa z bohatých krajín vytratili.“
Vo vašich snímkach ukazujete skazených či xenofóbnych Rakúšanov. Filmujete ich preto, lebo ľudia túto odvrátenú stranu nechcú vidieť alebo je naozaj Rakúsko také?
„Veci, ktoré zobrazujem, sú naozaj také. Inak by ste mi to neverili a nemali by taký účinok. Ešte stále vzbudzujú veľký hnev, keď sa premietajú.“
Keby ste niečo také nakrútili o Slovensku, čakal by vás oveľa väčší hnev.
„Ubili by ma, že?“
Protesty zo slovenskej strany ste zažili, keď ste nakrúcali pasáž v Import Export na Luniku IX. Ste už na nespokojné reakcie zvyknutý?
„Je to tak v každej krajine. Keď točíte filmy, máte aj povinnosť zobraziť nepohodlnú pravdu. Nie je mojou úlohou niečo nasvietiť, ale ukázať inak. Keď čítate knihu, chcete z nej získať aj nejaké zážitky. A to platí aj pri filme. Chcete, aby vám bolo tlmočené niečo unikátne, čo hovorí o svete. Inak by to nemalo zmysel.“
Prečo sa vnárate tak hlboko do hnusu? Prečo vás tak zaujíma ľudská skazenosť?
„Nie som fotograf pekných obrázkov. Ani reklám. Aj tak je celý život klamstvo. Nikto vám nepovie, čo je naozaj skutočnosť. Ani film, ani noviny a už vôbec nie reklama. Ľudia radi žijú v ilúziách, vo svete klamstiev. Moja úloha je však úplne iná. Chcem hovoriť o živote, ľuďoch, o ich citlivosti, túžbach, osamelosti, smrti, nenaplnenej láske. A vždy ukazujem, čo je ľudské, čo skutočne existuje. Zobrazujem mocenské vzťahy v sexualite, ako muži ovládajú ženy alebo ako ženy psychicky ovládajú mužov, lebo viem, že je to súčasť medziľudských vzťahov a spoločnosti. To nie je zopár ľudí, ktorí sú hnusní.“
Vašimi filmami ste prelomili dosť spoločenských tabu, Import Export ste natáčali v starobinci. Ako sa zo staroby stalo v našej kultúre tabu?
„Aj nakrúcať starobu je vkročiť do tabuizovanej zóny. Existuje to, veď všetci starneme. Ale ignorujeme to. Smrť pre nás nie je žiadna téma. Ale predsa máme voči tomu spoločenskú zodpovednosť. Vieme, že to je. Ale nechceme to vidieť. Lebo sa toho bojíme.“
A vy sa nebojíte?
„Aj ja sa bojím.“
A natáčaním o tom, z čoho máte strach, ten strach prekonávate?
„Už dlho sa tými vecami zaoberám. Každý film je ako cesta. A nie je vždy príjemné natáčať to, čo natáčam. Je mi z toho tiež niekedy zle.“
Veľmi zle?
„Potom mám silné depresie.“
Aj tak je celý život klamstvo. Nikto vám nepovie, čo je skutočnosť. Film ani noviny a už vôbec nie reklama. Radi žijeme v ilúziách.
